Ďakujem srdiečka, že ste so mnou mali strpenie. Strašne ma mrzí, že teraz nemám moc čas venovať sa blogu tak, ako by som chcela. Možno aj preto tu dávam možnosť a ponuku. Ak chcete tak sa toho chyťte tak, ako to urobila Eni :) Ak by niektorá z vás chcela a mala záujem, mohla by som tu na blogu zverejňovať jej poviedku tak, ako som tu zverejňovala EVERYTIME! Ak by ste mali záujem, tak mi napíšte na mail (kasska19@gmail.com) Bajuš :)
Ohromene som stála na mieste. Nedokázala som sa pohnúť. Tie pocity čo som mala v sebe .... nedajú sa opísať. Chcela som kričať, plakať, revať .... Louis mi zobral nôž z ruky a hodil ho čo najďalej odo mňa. Potom ma pevne objal tak, že som sa nemohla ani len pohnúť. Neudržala som to v sebe. Začal som kričať, plakať a trhať sebou, vrieskala som ako sa nenávidím, že som chcela zabiť milovanú osobu... A on ma len pevne držal. Ani sebou nepohol. Sem tam som počula ako tíško sykol, keď ho zabolela rana. Neviem ako dlho trval tento môj záchvat. Nakoniec som sa úplne bezmocne zosunula k zemi. Teda nie úplne. Louis ma hneď zachytil. Nemala som v sebe nijakú silu, ani len držať oči otvorené. Akoby som odpadla, ale bola som pri vedomí. Louis ma zobral na ruky a niesol. Nevedela som kam, až kým ma nepoložil do mäkkých prikrývok. Cítila som ako ma jemne nadvihol a vyzliekol mi bundu a sveter. Potom ma vyzul z topánok a vyzliekol mi nohavice. Stiahol sa mi žalúdok. Teraz som bola v stave kedy dokážem len tak z časti vnímať to dianie okolo seba. Neubránila by som sa ani keby som akokoľvek chcela. No on ma šokoval tým, keď ma prikryl. Prikryl ma perinou! Nevyužil situáciu! Rozdýchavala som to. Mala som zatvorené oči. Zrazu som cítila na tvári jeho prsty, jemne mi zotierali slzy, ktoré mi ešte stekali po lícach. Prstami mi chodil po lícach. Už neboli také jemňunké, boli drsnejšie. Zrobené. Už to neboli tie ruky, čo nič riadne ešte nedržali. Akoby to vedel, lebo bol veľmi opatrný. Potom odišiel, zrazu ostalo ticho, prázdno, smútok, chlad. Tak ako som sa mu ešte dnes ráno bránila, vrieskala po ňom aby vypadol z môjho života, tak mi teraz keď nieje pri mne zviera srdce. V diaľke som počula buchot snažila som sa rozpoznať zvuk, aby som aspoň približne vedela, v ktorých miestach bytu sa Louis nachádza, ale nedarilo sa mi to. Potom som počula kroky, ktoré sa ku mne približovali, počula som ako chodí po izbe a nakoniec som cítila ako sa matrac vedľa mňa prehol. Louis si ma jemne ku sebe pritiahol. Bol bez trička! Cítila som vôňu jeho pokožky! Cítila som jeho žeravú pokožku, ktorá mi prepaľovala tvár! V bruchu sa mi spustilo hejno motýľov, ktoré poletovali sem a tam. A keď ma začal jemne hladkať po vlasoch a potom jemne rukou schádzal až na môj chrbát mi na celé telo vystupovala husia koža. Uchlácholil ma k spánku.
-------------NÔŽ! ZOBER HO! ZABI HO! NO TÁK, UROB TO! ZABI HO! ZABI!--------------------
S krikom som sa strhala. Rukou som hľadala záchytný bod, ale on si ma našiel skôr. Louis ma okamžite posadil a pritúlil si ma k sebe. ,,To nič princezná, to bol len zlý sen.No ták, neplač. To nič nebolo. Čšššš. Som tu, som tu s tebou.´´ hojdal sa so mnou zo strany na stranu. Keď som sa trošku upokojila natočil mi tvár na seba. ,,Čo sa ti snívalo, hmm?´´ Zahryzla som si do pery. Bála som sa mu to povedať a v tom mi padol pohľad na jeho rameno. Na rameno, ktoré bolo teraz ozdobené hlbokou reznou ranou. Odo mňa! Čo keby to nebolo rameno ale niečo iné? Čo keby som ho trafila do brucha? Alebo niekde inde? Výčitky ma omámili pri pohľade na jeho zafačované rameno a malý fliačik krvi, ktorý mu presiakol cez obväz. Rozplakala som sa a on ma znovu silno objal. ,,Bol tak niekto, nejaký hlas. Stále mi hovoril, aby som vzala nôž a zabila ťa. Och, Louis.´´ Cítila som sa taká špinavá pred ním. ,,Nie, nie, nie. Neplač princezná. Nič sa nestalo. Je to len trošku porezané. Z toho sa neumiera. A istým spôsobom som si to aj za to všetko, čo som ti spravil zaslúžil. Nehnevám sa na teba, milujem ťa. Neplač princezná, prosím.´´ Chcela som niečo namietnuť, ale on mi to nedovolil, keď ma umlčal bozkom. Jemným, len tak zľahla sa mi dotýkal pier. Nechcel nič urýchliť, dával mi čas. Opatrne som k nemu vystrela ruku. Dotknúť sa jeho tváre bolo ako vrátiť sa v čase. Motýle v bruchu sa opäť prebudili a byli na poplach. Z tváre som rukou pomaly prešla na zranené rameno, akonáhle som sa rukou dotkla rany nadvihol na do vzduchu a posadil na seba. Rukami ma silno objal okolo pása. Jemné bozky sa menili na vášnivé a dravé. Nikam sa nenáhlil, dával si na čas. Láskal mi celé telo od uší až po malíček na nohe. Rozmaznával ma a privádzal do šialenstva. Až sa na moje prosíkanie so smiechom nado mnou zľutoval. Priviedol ma do krajiny zázrakov. Telá sa nám prehýbali a hlasy splývali...
