Make me smile II.- 15

Louis sa zmätene poobzeral okolo seba, ale Betka tam už nebola. Už dávno tam nebola. Bola v bezpečí svojho bytu, kde sa pustila do hysterického plaču. Zamkla sa v izbe, aby ju nik nevidel a nepočul. Svoje vzlyky tlmila perinou,. ktorú na seba tlačila. Akoby tým chcela vytlačiť bolesť, temnotu a beznádej, ktorá v nej bola. Už to nezvládala. Už nemala síl s tým bojovať.
Louis bezmyšlienkovo kráčal po ulici. Sám nevedel kam by šiel, keby na neho nezakričal známy hlas. Potočil hlavu a uvidel známu tvár. Taxikár sa vykláňal z okna svojho auta. Nepohol sa ani o meter. Louis na neho skoro zabudol. ,,Asi to nedopadlo moc ružovo, že?´´ spýtal sa miernym hlasom a chápavo sa na neho pozeral. Louis len prikývol a nasadol na zadné sedadlo. Hlavu si oprel o okienko. ,,Nebojte sa, ono sa to urovná. Ak ste si súdení, tak k sebe cestu nájdete.´´ usmial sa. Louis musel uznať, že niečo na tom pravdy je. Odlúčili sa, keď sa Betka vrátila sem ale cestu k sebe našli. Teraz. Aj keď to tak momentálne nevyzeralo. ,,Kam to bude?´´ Louis lem mykol plecami. To bola tá najposlednejšia vec, na ktorú myslel. ,,Máte niekde rezervovanú izbu?´´ ,,Nie. Nechám to na vás. Kam ma doveziete tam budem.´´ Šofér len prikývol a ďalej sa sústredil na cestu. Louis si pomaly časť po časti odznova premietal stretnutie s Betkou. Jej gestá, mimika.... Uvedomil si, že prvý krát ju videl tak nahnevanú. To ako šľahal oheň z očí a ako zatínala sánku a päste, keď hovoril o Petrovi. Cítil sa ako úbožiak. Ako mohol niečo také na neho povedať? Podľa toho, čo mala v očiach si toho musela prejsť dosť. Smrť muža a potom vychovávať dieťa sama, do toho škola, práca a domácnosť. Viac než dosť.
Ale aj tak Petrovi neodpustí to, že mu ju zobral. Že majú spolu dieťa. A teraz to, že kvôli sa musí tak trápiť. Keby bola vtedy ostala s Louisom v Londýne. Všetko by bolo inak.
Zavrel oči a smažil sa aspoň na chvíľu vymazať všetko z hlavy. Mal pocit, že mu praskne. Ale márne. Bolo to, akoby v telke vypol zvuk. Jej hlas už nepočul, ale jej tvár mal stále pred očami. Tvár s bolesťou vyrytou hlboko. Chcel k nej prísť a len ju objať, dať jej pocit, že je chránená. Že jej už nik neublíži. Ale okolo nej bola hlboka priepasť, ktorú nevedel ako prekonať. Nechcela si k sebe nikoho pustiť. Bála sa bolesti, ktorú by jej mohli ostatní spôsobiť. Dvoch ľudí si k sebe tak blízko pustila. A obaja jej na srdci nechali hlboké jazvy. Jeden jej zomrel v náručí a druhý dal presnosť svojej kariére a inému dievčaťu. Ľudia sú sebeckí. Všetci rozmýšľajú len akoby si nahrabali pre sebe, ako by len vyciciavali ostatných. Nikto nevie dávať.
Auto zastalo a Louis otvoril oči. Poobzeral sa. Stáli pred malým ale pekným hotelíkom. ,,Tu budete v bezpečí. Žiadny paparazzi vás tu otravovať nebudú.´´ Otočil sa na neho šofér. Louis len ďakovne prikývol a vyťahoval peňaženku. Vytiahol odtiaľ dve tisíc eúr a podával ich šoférovi. ,,Koľko som vád dlžný?´´ Keď šofér uvidel sumu, ktorú Louis držal v ruke vyvalil oči a začal krútiť hlavou. ,,Nie, nie. To je príliš veľa. Mne stačí len päťstorvka.´´ ,,Bláznite? Viezli ste ma z letiska až sem, tu ste ma čakali dve hodiny a potom ma viezli sem ku hoteli. Zabili ste so mnou celý deň. Som vám dlžný určite ešte viac. Otvoril znovu peňaženku a vytiahol odtiaľ ďalšie dve tisícky a spolu všetky bankovky podávala šoférovi. ten začal odmietavo krútiť hlavou a tak ich Louis pustil na sedadlo spolujazdca a začal vystupovať. ,,peniaze pre neho neboli problém. Mal ich viac než dosť. Takto aspoň poslúžia niekomu inému.´´  Vytiahol si tašky z kufra, keď za ním prišiel šofér. ,,To ste nemuseli...´´ ,,Nech vám poslúžia.´´ Usmial sa na neho Louis. Šofér mu len podal zložený lístoček, nasadol do auta a s pozdravom odišiel. Louis si lístok strčil do vrecka a pobral sa dovnútra. Po tom, čo ho zaviedli do jeho izby si zložil veci a sadol si do kresla odkiaľ mal krásny výhľad na hory a lúky. Podoprel si hlavu a začal rozmýšľať o Betkiných slovách. Nedalo mu to a stále dokola-dokola o tom premýšľal : Peťo je mŕtvy. Nemohla som ho opustiť a nechať s tým bojovať samého. A neklamala som ti. Milovala som ťa! Bol si môj prvý a jediný. Tebe som dala srdce až k nohám..... V šiestich vetách bolo tak veľa otáznikov. Louis sa postavil a rýchlo si to zapísal na papier. Nechať ho s tým bojovať? A s čím? Milovala som ťa! Prečo minulý čas? Už ku mne nič necíti? Absolútne nič?  Chytil si tvár, kde sa pekne rysovala odtlačka jej ruky. Teraz už cíti, ale asi len nenávisť. Bol si môj prvý a jediný. Tebe som dala srdce až k nohám.... A čo do frasa má zas toto znamenať?! Kto sa má v tých babských šifrách vyznať? Bezmocne sa hodil do kresla.....

Make me smile II. -14

Obaja ostali stáť ako obarený. Nik sa nezmohol ani na to, aby nabral vzduch do pľúc nieto ešte rozprávať. ,,Už to nie je dievča. Stala sa z nej žena. Krásna, pôvabná žena.´´ pomyslel si. Pomaly si ju premeral pohľadom. S rokmi sa zmenila aj jej postava. N a niektorých ( a tých správnych) miestach sa pekne zaoblila a niektorých z nej zas ubudlo. Vlasy mala gaštanovo hnedé a také po lopatky. Tvár jemnú a zdobenú niečim zvláštnym. Nevedel prísť na to, čím. Trápne a nekonečné ticho medzi nimi prelomilo až ďalšie dievča, ktoré až teraz vyšlo po schodoch k ním. Niečo povedalo Betke a pritom si ich oboch prezerala. Betka Bez toho, aby odtrhla pohľad od Louisa jej podala svoje tašky a kľúče, čo vytiahla z vrecka. Dievčina len prikývla a obišla ich. Spolu s chlapčekom vchádzala do bytu. Louis sa prinútil odtrhnúť pohľad od Betky a pozrel sa posledný krát na chlapca predtým, ako zašiel za dvere. Louisa bolestivo pichlo pri srdci. Bolo hneď jasné, že chlapec patrí Betke. Podobali sa viac než si myslela. ,,Je to jasné.´´ povedal si Louis v duchu so sklonenou hlavou. Betka si odkašľala a potichu prehovorila: ,,Neideme sa prejsť?´´ Louis len prikývol. Pomaly schádzali dole schodmi a Louis si snažil zapamätať si čo najviac z toho, ako vyzerala. Snažil si vryť do pamäte jej tvár, zapamätať si jej hlas.
Potichu kráčali jeden vedľa druhého. Louis nemal potuchy kam idú a bolo mu to jedno. Užíval si chvíle pri Betke. Vnímal jej teplo, vôňu, dych.,, Och, ako rád by som ju zas objal.´´ pomyslel si . ,,Ako si ma našiel?´´  prelomila opäť ticho Betka. Louis si neželal nič iné len to, aby mohol počúvať jej hlas celý deň. Bol to pre neho ako balzam na srdce. ,,Uveríš mi, keď ti poviem, že som si o tebe čítal v novinách?´´ uchechtol sa. Betka sa oprela múrik a otočila sa Louisovi tvárou. Až teraz si všimol, že sú v malo altánku, ktorý sa týči nad jazerom. Bolo to také čarovné. S úžasom sa obzeral dookola kochal sa tou krásou. ,,Buďme k sebe úprimný.´´ povedal Louis a tiež sa oprel o múrik trochu ďalej od Betky. Tá len prikývla. Louis si všimol, ako sa jej trasú ruky aj keď jej tvár bola pevná, bez náznaku emócií jej telo to nedokázalo skrývať. Bola viac než nervózna z toho, čo sa deje okolo nej. Ešte stále si neuvedomovala, že Louis je skutočný a že naozaj stojí pred ňou. ,,Kedy si sa vrátila?´´ ,,Nikdy.´´ ,,Ako to? Veď si bola v zahraničí.´´ ,,Nebola. Bola som celý čas tu na Slovensku.´´ Nedokázala sa na neho pozrieť. Ani nechápala prečo mu to všetko hovorí. ,,Ale veď tvoja mama....ty si sa pred nami skrývala? Nechcela si aby sme vedeli, že si tu?´´ Louisovi to všetko došlo. Zabolelo ho, že sa pred nimi skrývala. Prečo? ,, Keď si odchádzala...to čo sa stalo na letisku....myslel som si, že neodídeš....ale ty si aj tak odišla. Bral som to, že to tak asi má byť......Ale nedokázal som sa s tým zmieriť. Že lásku svojho života nechám len tak odísť. Všetko som pre teba pustil a hľadal ťa.....a ty...´´ ,,Bolo to tak lepšie.´´ ,,Bolo to tak lepšie?! To je jediné, čo mi na to povieš?!" ,,Nepochopil by si to! Musela som sa skryť!" ,,Miloval som ťa!" ,,Aj ja teba. To nikdy nepopriem! Pre mňa to tiež nebolo najľahšie! Opustiť ťa, zvádzať vnútorný boj a potom sa rozhodnúť tak, že sa pred vami skryjem. Že ukončím všetok kontakt s vami. Pre mňa to tiež nebolo ľahké!" Kľudný rozhovor sa prehrotil do ostrej výmeny názorov. ,,Vieš aké to pre mňa bolo?´´ postavil sa Louis Betke čelom a tým jej zabránil akémukoľvek úniku. Betka musela uznať, že už dávno to nebol ten chalan, ktorého poznala. Na tvári mu výrazne vystúpili lícne kosti a zdobilo ju jemné strnisko. Zrazu bol od nej minimalne o hlavu vyšší. Telo mu zdobila vrstva pekne vypracoveného svalstva, ktoré obopínal sveter, ktorý mal na sebe. Cítila sa pri ňom taká maličká a krehká. Sexepíl z neho sršal na kilometre ale jemu to bolo zjavne jedno. Nedokázala sa mu pozerať do očí. Už len z jeho prítomnosti sa celá triasla a rukami sa musela pridržiavať múriku. Nieto ešte keď sa  mu musela pozerať do očí. Kolena sa jej hneď podlomili. ,,Nemysli si, že len pre teba to bolo ľahké! Aj ja som si svoje odskákala a zažila som totálne dno! Ale svoje rozhodnutie by som aj tak nezmenila! Odišla by som tak či ta!´´ Nedokázala by Peťa opustiť. Louisom triasla zlosť. ,,A skrývala by si sa predo mnou znovu?! Znovu by si zo seba robila ducha?´´ Betka ostala ticho. Na túto otázku si nevedela odpovedať ani len sama. ,,Samozrejme!´´ skríkol Louis až Betkou trhlo. Zhrozene sa na neho pozerala. Všetko svaly na tvári mal napäté. Ruky zatínal v päsť a v očiach mal temno. Takto nahnevaného ho ešte nevidel. ,,Bolo to kvôli nemu, že?! Všetky tie kecy, že ma miluješ boli len zásterka! Chcela si sa so mnou len vychrápať? Užiť si? A potom to predať bulváru? Alebo to mal byť len letný flirtík a on ti to skazil tým, že prišiel?! Moja milá, ale ja som sa do teba zamiloval! Ja som ti neklamal! Bol som schopný pre teba sa všetkého vzdať a všetko opustiť!´´ ,,Nie! Nebol to nijaký letný flirtík! Ja na také veci nie som. A nie som taká mrcha aby som za peniaze s niekym spala a potom to predávala. Taká úbohá nie som. A Veľmi pekne ďakujem, že si to o mne myslíš!´´ ,,Ale klamala si mi! Nemilovala si ma!´´ ,,Milovala! Viac než si vieš predstaviť!´´ Už aj Betkou pulzoval hnev, stála len pár centimetrov od Louisa. Kričali po sebe. ,,Tak prečo si odišla?!´´ ,,Musela som!´´ ,,Kvôli tomu debilovi?!´´ ,,Tak o ňom nehovor! Nepoznal si ho! Nemáš na to právo!´´ Betkou prešla vlna hnevu. Peťo bol jej slabina. Nikomu nedovolí, aby takto o ňom hovoril! ,,Ten kretén..´´ ,,Buď ticho!´´ ,,Myslíš, že som slepí? Že to nevidím? Ten malý je tvoj syn! To je na kilometre vidieť. Ten bastard mi ťa ukradol! Zbúchal ťa! A teraz s ním máš decko! Dúfam, že si s ním šťastná a že ti to stálo za to!! Aj tak je to obyčajný kok...´´ TRESK Louis ostal stáť s otvorenými ústami. Práve schytal od baby. Betku štípala pravá ruka ale toto už prehnal. Nemyslela si,že by to niekedy spravila ale toto bolo už priveľa! Hnev ňou metal zo strany na stranu. Pozerala sa na  Louisa, ktorému sa na tvári začala robiť pekná odtlačka po facke. Toto ho bude zdobiť najmenej päť dní. Využila jej prekvapenie a obišla ho. Chcela odiaľto čo najrýchlejšie odísť ale zastavila sa a : ,,Peťo je mŕtvy. Nemohla som ho opustiť a nechať s tým bojovať samého. A neklamala som ti. Milovala som ťa! Bol si môj prvý a jediný. Tebe som dala srdce až k nohám.....´´ povedala ticho ale dosť nahlas, aby to Louis počul. Potom sa čo najrýchlejšie pobrala domov. Slzy jej zmáčavali tvár. Nechala tam Louisa stáť samého. Jej slová sa mu znova a znova opakovali v hlave.....

Ahojte :)

Po dlhej dobe sa vám babky prihováram. Asi už musíte mať na mňa nervy a mňa to mrzí, ale jednoducho nestíham.. Som fakt rada, že prídem domov. Niekedy pri strašnom stave si to kompenzujem tým, že na knihách doslova spím :D Preto som vás chcela poprosiť o pochopenie, že sa blogu už nemôžem venovať tak, ako som chcela. Príspevky budú pribúdať zrejem raz týždeň :/ inak mi to nevychádza a úplne zrušiť blog ....nie, na to ho mám až moc rada :D .-....preto ma prosím pochopte a nehnevaj sa.    Bajuš:)
                                                                                                             P.S: nová časť pribúdne zajtra :)

Make me smile II. -13

Po niekoľkých desiatkach hodín cestovania som konečne vystúpil na Bratislavskom letisku. Bolo to také zvláštne. Vždy keď sme boli niekde na letisku, tak tam bolo kopu dievčat, ktoré na nás čakali a kričali. Ale tu nič. Nik o mňa ani len nezakopol. Dokonca mi ešte jeden pán aj vynadal. Prechádzal som cez halu a on telefonoval samozrejme, že hlava sklonená tak ma nemohol vidieť. Vrazil do mňa. Bola to jasná jeho chyba. Ale na mňa nakričal, pripadal som si pri ňom ako malý fagan. Ešteže som mu nerozumel. Potom som nasadol do taxíka a podal šoférovi lístok s adresou, ktorý som mal prilepený na časopise. Šofér na mňa niečo prehovoril, ale nič som mu nerozumel. : ,,I don´t understand you.´´ odpovedal som. Šofér sa ku mne otočil a nadvihol si okuliare a prehovoril na mňa po anglicky. Bol to taký príjemný pán asi okolo 40. Povedal mi, že je to dosť ďaleko, cesta bude trvať okolo 2 hodín a vraj to bude stáť majlant. ,,Na cene mi nezáleží, len ma tam prosím dovezte.´´ povedal som. Neprešiel som sem taký kus len preto, aby mi niekto povedal, že ma tam nedovezie lebo je to ďaleko a bude to drahé. Pohodlne som sa uvelebil do sedadla a započúval sa do hudby, ktorá hrala z rádia. Slovám som nerozumel ale prízvuk bol podobný ako keď niekedy Betka niečo povedala po slovensky. Asi je to slovenská pesnička. Bola chytľavá, potichu som si pohmkoval. Asi som zaspal, pretože som sa zobudil na hlas vodiča. ,,Pane, pane. Vstávajte sme tu.´´ Pretrel som si oči a poobzeral som si okolie ešte z bezpečia auta. Zrazu to všetko bolo skutočné, reálne. Stál som pred jej bytom. Šofér ukázal prstom na jeden z vchodov . Pochopil som. Otvoril som dvere a spolu so šoférom som vystúpil. Chcel mi začať vyťahovať veci z kufru, keď som ho zastavil. ,,Nie, počkajte. Mohli by ste tu na mňa počkať? Tak nanajvýš hodinku?´´ keď som to povedať len zdvihol obočie. ,,Samozrejme vám to všetko zaplatím. Ale, myslím si, že prídem aj tak skôr.´´ povedal som a obzrel sa smerom ku budove. Tam niekde je. ....Šofér len ticho prikývol. Nadýchol som sa a opatrne vyšiel k budove. ,,Veľa šťastia. Budem držať palce.´´ Ozvalo sa za mnou. Otočil som sa. Šofér stál opretý o auto a priateľsky sa na mňa usmieval. Dodalo mi to odvahu. Prišiel som ku vchodu. na zvončeku bolo naozaj napísané jej meno. A teraz čo? zazvoním jej? Ako som tak premýšľal ako sa dostať dnu otvorili sa dvere. Od ľaku som nadskočil.  Von vyšla postaršie pani spolu so svojou čivavou, ktorá na mňa štekala ako divá. Prešmykol som sa dnu a stúpal po schodoch na jej poschodie. Stál som pred dverami a rozmýšľal, či tu vlastne mám byť. Veď ja som na neho úplne zabudol. Peter. Čo teraz? Už môžu byť aj zosobášený. Nie, to by mala jeho priezvisko. Tak, ale čo keď spolu žiju? Čo jej povie a jemu? Toto vôbec nebol dobrý nápad. Otočil sa na päte a začal schádzať schody späť dole, keď tu sa zastavil. Nemeral som sem predsa toľkú cestu preto, aby som sa rpi dverách otočil a ušiel ako zbabelec. Nič nemôžem stratiť, môžem len získať. Vybehol som po schodoch späť k jej dverám a zazvonil som. Natešený som stál pred dverami a narýchlo premýšľal čo jej poviem, ale nič sa nedialo. Nik neotváral. Tak zazvonil znova a znova. Nič. Asi nieje doma. Tak predsa to bolo zbytočné. Pomaly začal schádzať dole po schodoch. Bol ešte viac sklamaný, ako keby ho  vyhodila. Chce ju vidieť, aspoň na chvíľku ...Zrazu okolo neho prebehlo dieťa, ktoré niečo vykrikovalo. Otočil sa za ním, keď chlapec vybehol až na posledný schod začal víťazne skákať. Louis sa zasmial. A v tom mu pri uchu zaštebotal ten krásny hlas, ktorý by rozpoznal kedykoľvek. Otočil sa a hľadel do toho mora čokolády. Dokonale sa topil .....

Make me smile II. -12

Noc som strávil na gauči a mojím budíčkom bolo revanie, ktoré sa ozývalo z  haly. Samozrejme. Chalani sem dnes mali prísť skúšať. Úplne som na to zabudol. Hlavu mám momentálne plnú iných vecí. Sedel som rpi klavíri. Mal som chalanom ukázať, čo som zložil ale myslienkami som bol úplne niekde inde. ,,Louis, halóóó. Si tu? ´´ zamával mi rukou pred očami Niall. Pozrel som sa na neho. Toto je moja jediná a posledná šanca. Toto nieje len taká náhoda. Dostal som šancu a musím ju využiť. ,,Chalani, mrzí ma to, ale dnes z toho nič nebude.´´ ,,Čo? Ako to, že nič z toho nebude?´´ spýtal sa ma nechápavo Zayn. ,,Idem si po šťastie.´´ povedal som s úsmevom, zdvihol som sa od klavíra a vybehol do izby. Vytiahol som malú cestovnú tašku a začal do nej hádzať tie najdôležitejšie veci. Pomedzi to, ako som pobehoval medzi kúpeľňou a izbou som vytočil letisko a objednal si let na Slovensko. Bude to dosť komplikované, budem musieť dva-krát prestupovať ale kvôli Betke mi to stojí. ,,Kam ideš?´´ ozvalo sa za mnou. Otočil som sa, bol to Niall. Nevedel som či mu to mám hovoriť. No on spoza chrbta vytiahol Jeden z časopisov a žiarivo sa usmial. ,,Takže takto si ideš za šťastím? Ako si sa o nej dozvedel?´´  Niallovi som v tejto veci mohol dôverovať. Oni dvaja si boli ako súrodenci. A predsa Niall bol ten, čo mi ju pomáhal hľadať a potom mi pomáhal liečiť srdce. ,,Tie časopisy mi doniesla El.´´ ,,El?´´ ,,Hej.´´ ,,Ona bola s ňou?´´ ,,Neviem, nič mi nechce povedať. Ale asi he. Ma tej titulke sú predsa spolu.´´ ,,Myslíš, že ju bola hľadať?´´ ,,Neviem, Niall. Nemám ani tušenia. A ak hej, tak potom prečo? Myslíš, že viem o tom, čo bolo medzi mnou a Betkou?´´ ,,Neviem Louis. Je v tom až príliš otáznikov.´´ ,,A ráve preto tam musím ísť. Musím si tie otázniky vyjasniť. Buď sa niečo zmení a my budeme môžno- opäť spolu. Alebo....alebo už nikdy. Nič tým nestratím. Môžem len získať. Niall, ja viem, že to čo hovorím nedáva zmysel, ale ja to musím urobiť. ´´ Bezradne som si sadol na postel. Niall sa postavil zo stola, na ktorom doteraz sedel, a sadol si ku mne. Chytil ma okolo pliec. ,,Rozumiem ti a budem ti držať palce. Choď za svojím srdcom. A nezabudni ju odo mňa pozdraviť.´´ Bol som rád za to, že Niall vôbec za mnou prišiel. On vedel o všetkom, čo sa vtedy stalo, o tom, čo som cítil, o tom po čom som túžil. Doviezol ma na letisko, kde mi ešte raz poprial veľa šťastia a potom sa s autom stratil v  medzi stovkami áut smerujúcich z letiska. Na letisku som čakal ešte hodinu, kým som mohol nasadnúť do svojho lietadla. Usadil som sa na svoje miesto a začala ma pohlcovať nervozita. Čo to vlastne robím? To len tak prídem a zazvoním ti na dvere? Akoby nič? Chcel som sa zdvihnúť a vziať nohy na ramená ale lietadlo sa začalo odliepať od zeme. Čakal ma najťažší boj...

V mobile som našiel pesničku, ktorú som mi tam tak dávno dala

Make me smile II. -11

LOUIS
Liam pred chvíľou odišiel a nechal mi tu kopec papierov, na ktorých boli popísané nové texty. Celú noc a celý deň sme nad tým strávili. Momentálne sa toto stalo mojím zmyslom života.Kapela. Vkladám do nej všetko. Kým si ostatní užívajú radovánky, ja sa venujem fanúšikom a kapele. Nezazlievam im to .Ale už sa pár krát stalo, že som v sebe pocítil pri pohľade na nich zvláštny pocit. Nechcel som si to priznať, ale bola to žiarlivosť. S Liamom sme si teraz viac než blízky. Obaja prežívame ten istý osud. CHalani, teda až na Nialla, o tom s Betkou nevedia. A vzhľadom na to, že sa už nikdy nestretneme ani nemusia vedieť. S kopou papierov som si sadol ku klavíru a začal skladať.

Niekto zaklopal. ,, Je otvorené!´´ zakričal som. Nechcelo sa mi vstávať. Do miestnosti vošla El. ,,Ahoj, už si sa vrátila? Ako bolo v Miláne.´´ Spýtal som sa s prekvapeným výrazom, pretože som si myslel že jej tá cesta bude trvať dlhšie. ,,Bolo....Fajn.´´ povedala so zvláštnym pohľadom. Nepáčil sa mi. Zamračil som sa pri tom, ako som si od nej bral hŕbu časopisov. ,,Čo to je?´´ ,,Darček.´´ povedala s úsmevom otočila sa a odišla. Zrejme do izby. Bývam tu sám, hoc by tu mohlo bývať aj osem ľudí. Je tu kopec hosťovských izieb a sem- tam (ako teraz El) tu niekto prespí. Zamyslene som sa pozrel na to, čo malo predstavovať darček. 

Bola to obyčajná hŕba časopisov rozdielna iba tým, že na jednom z nich bol prilepený nejaký popísaný papierik. Pekný vtip. Odhodil som ich na stolík a vrátil sa k svojej práci. No po chvíli mi to nedalo a pozrel som sa na ne opäť. Jeden som si vzal do rúk a začal ho skúmať. No, titulke som vôbec nerozumel. Bol v inom jazyku. A nebola to taliančina.... Táákže, nebola  Taliansku? A tá osoba, čo tam bola s ňou. Mala okuliare a vlasy cez tvár. Niečo mi hovorila ale nevedel som si spomenúť. Na rukách držala dieťa, ktorému nebolo vidno do tváre pretože ju mal otočenú dozadu. Pozrel som si ďalší časopis a ďalší. Až....,,Nie, to nieje pravda.´´ povedal som nahlas a časopis hodil na zem. Postavil som sa a začal prechádzať po miestnosti ako sup. Stále som sa ale jedným okom pozeral na časopisy. Nakoniec som to nezvládol a išiel si naliať jedného´´frťana´´, ktorého som do seba obrátil akoby nič. A potom ďalšieho a ďalšieho. Vzal som jeden z časopisov a vybehol po schodoch na poschodie. Bez zaklopania som vtrhol do hosťovskej izby, kde sa svietilo.  ,,Heej!! Čo tu chceš?! Ak nevidíš, tak sa prezliekam!´´ ,,To mi je teraz jedno! Odkiaľ sú tie fotky?! Kde si v skutočnosti bola?! a hlavne: S KÝM!!!´´ ,,Podľa toho, ako si nahnevaný usudzujem, že odpovede na svoje otázky vieš. Tak načo si tu?!´´ usmiala sa na mňa. Presne toto chcela, mrška! ,,Odpovedz mi El!´´ ,,Louis, choď dole a zamysli sa nad tým. Pomohla som ti viac než dosť. Teraz je to na tebe.´´ Usmiala sa na mňa a vyhnala ma z izby.A ja som si frustrovaný sadol v obývačke na pohovku a všade okolo seba rozložil tie časopisy. V ruke som nedržal pohár s alkoholom ale fľašu s alkoholom. Pohár by mi v tejto situácii nepomohol. Ani neviem koľko som tam takto sedel. Každý časopis som si pozrel minimálne päť-krát. Naozaj je to ona??? Myslel som si, že sa z môjho života vytratila úplne. Ale teraz sa vrátila. Prečo?! Nakoniec mi pohľad ostal visieť na časopise, ktorý bol obohatený papierikom. Žeby to bola jej adresa?

Make me smile II. -10

,,Odíďte so mnou.´´  vybafla na mňa El pri obede.  Ostala som sa na ňu pozerať a v hlave som si spracovávala, ako by to vlastne dopadlo. Prišla by som tam. S dieťaťom. Pri ktorom je zjavné, že je môj. A ktorý ľuďom dooosť pripomína Louisa. Vôôôbec by mu to nedošlo keďže vie, že bol môj prvý. A čo potom? Čo ak sa zmenil? Čo ak nás neprime? Ako to bude vyzerať, keď sa o tom dozvie verejnosť? Neviem, či chcem prísť o súkromie, či chcem Samka vystaviť takému nátlaku. ,,El, to nepôjde. Nemôžem len tak zo dňa na deň odísť. Mám prácu. Ťažko som si ju zháňala a je to náš jediný zdroj prímov. Nemôžem sa jej len tak zbaviť. A Samko to isté. Škôlka, škola.....Jednoducho nemôžem.´´ ,,Ale Veď by sme ti pomohli. Zoženieš si prácu aj tam. A podľa toho, čo som videla je Samko viac než šikovný. Zvládne to tam. ´´ ,,Ale je to ešte dieťa. Človek, ktorý sa učí angličtinu a príde tam má čo robiť aby sa aklimatizoval, začal chápať...nieto ešte dieťa. ...Viem sama aké som mala s tým problémy. TO čo on ovláda je len začiatočnícka angličtina. Nechcem aby mal z toho nejaké traumy.´´ ,,Ale..´´ ,,Nie El, naozaj to nepôjde. Cenním si toho, že si sa vybrala ma hľadať. A vložila do toho toľko úsilia a že mi chceš pomôcť. Ale ja nežijem tak jednoduchý život ako vy. Mám na krku pôžičku, musím platiť nájom, Samkovi veci, nejak nás uživiť, auto.... nemôžem sa len tak zobrať a odísť. Prepáč.´´ El ostala len ticho sedieť a dívala sa von oknom, Premýšľala. Bolo na nej vidieť ako sa všemožne snaží vymyslieť spôsob ako ma dostať do Anglicka. Ale ja som sa jednoducho už rozhodla. Je to až príliš veľké riziko. ,,Ale cez prázdniny vás môžme prísť pozrieť.´´ nadhodila som, len aby som jej trochu zlepšila náladu. A podarilo sa.
Po obede som sa vrátila späť do práce zatiaľčo si El skočila prezrieť slovenské obchody a butiky a využiť naše služky. Po obede sme sa stretli a spolu vyzdvihli Samka a El nás pozvala do kina na rozprávku a potom na večeru. Bolo to krásne zakončenie nášho krátkeho stretnutia. Hoc som si pri ňom zažila dosť stresov a nervou som rada, že prišla.
O dva dni som bola zasa vo svojom stereotypnom živote. Ráno som zaviezla Samka a potom sa išla do práce. Zaparkovala som na stráženom parkovisku pri tržnici neďaleko práce a pozdravila postaršieho pána v búdke. Prešla cez prechod na chodník a potom okolo trafiky rovno do práce. ALE! Dnes to bolo inak. Keď som prechádzala okolo trafiky zastavila som sa, spravila pár krokov späť a otočila sa k výkladu. Oči som vypleštila, ústa otvorila a srdce vynechalo najmenej štyri údery. Pozerala som sa na titulky  minimálne šiestich bulvárnych časopisov, na ktorých bola fotka El (čož by mi ani tak nevadilo) ale bola som tam aj JA . A na dvoch sme boli odfotené  spolu so Samkom, keď sme odchádzali z kina a ja som ho niesla na rukách. Našťastie mal otočenú hlavu, takže mu nieje vidno do tváre. Začala som si čítať titulky. MODELKA ELEANOR CALDER SA OBJAVILA NA SLOVENSKU..... BÝVALÁ PRIATEĽKA LOUISA TOMLINSONA BOLA ZAHLIADNUTÁ V ULICIACH JEDNÉHO ZO SLOVENSKÝ MIEST SPOLU S NEZNáMOU ŽENOU A DIEŤAŤOM.....SÚ TO KAMARÁTKY, ALEBO ICH SPÁJA NIEČO INÉ....a kopu iných. Vbehla som do trafiky a vyžiadala som si každý časopis, v ktorom sa o nás písalo.