štvrtok 27. marca 2014

Nepoviem!


Takže srdiečka, toto je tvorba od mojej novej kolegyňke, a bude mi pomáhať svojou tvorbou udržať a zveľadiť  blog. Jej tvorba je iná ako ste zvyknuté, nie je zameraná na 1D a o to je krajšia. Preto odporúčam prečítať a tiež prosím o komentáre :) ďakujem Bajuš :*

autor: Barča :) 

Nepoviem ti prečo.
Nepoviem to nikomu na svete.
Iba sa jedného rána zobudíš a večer mi budeš chcieť zavolať, ale zistíš, že neexistujem.
Moje číslo bude nedostupné, byt predaný a po mne nezostane ani zmienka.
Budeš zvoniť u susedov a pýtať sa na mňa, no zbytočne.
Nikto okrem teba si na mňa nespomenie a tieň mojej osoby zmizne z podvedomia ako jarný sneh.
Budem nedolapiteľná.
Pohltená.
Stratená.
Vyskúšaš všetky telefóne zoznamy, nahlásiš môj prípad polícii aj keď už tušíš.
Tušíš, že to nemá zmysel.
A možno mi na naliehanie svojich priateľov čo s tebou zostali usporiadaš malý pohreb zo slušnosti vzadu na záhrade, aby si sa konečne zbavil pocitu viny.
Do plytkej jamy zahrabeš fotografiu kde som ťa odfotila a na čerstvú hlinu položíš kytičku chryzantém, o ktorých vieš, že ich neznášam.
Nikdy sa nedozvieš prečo som zmizla.
Po niekoľkých mesiacoch ťa to možno prestane zaujímať.
Možno ma budeš kvôli tomu nenávidieť.
A možno sa nikdy neprestaneš pýtať prečo som to spravila.
Nepoviem, už ťa nestretnem pretože ja sa stále prechádzam po tých istých kameňoch a vdychujem ten istý kyslík.
Ja stále žijem.
Každý týždeň sedím v inom lietadle a smejem sa z iných pohnútok ako včera.
Žijem, aby som raz zas umrela pre niekoho iného tak ako vtedy pre teba.
Nemôžeš mi to vyčítať.
V ten deň som sa proste rozhodla umrieť.
Preto aká som bola.
Akú si ma poznal a preto, že som už nemala silu ťahať za jeden koniec s tým čo som si vytvorila.
Niekedy to možno budem ľutovať.
Najviac asi to, že si nenašiel môj odkaz, ktorý som ti napísala na sklo keď ho pokryli ľadové kvety.
Vstal si neskoro a tak sa nikdy nedozvieš prečo som ti to nepovedala...  


pondelok 17. marca 2014

Make me smile II. 24


Podvedome som sa stiahla za Louisa a kryla sa za neho. ,,Nemusíš sa báť.´´ povedal tíško no mne to vôbec nepomohlo. Triasla som sa ako osika. Vykukla som spoza jeho pleca a zistila som, že sú to chalani. No hneď vedľa nich stála aj Lucy (Louisova mama), Lottie, Fizzy, Phoebe a Daisy. Spadol mi menší kameň zo srdca keď som zistil, že sú to oni a nie paparazzi. No o to viac som sa začala báť, ako zareagujú. Každého som si premeriavala pohľadom. Nielen Louis zmužnel a dospel ale aj chalani sa riadne zmenili. Už to neboli tí chlapci, s ktorými sme bláznili a robili si zle. Už to boli muži! A dievčatá? Z Lottie a Fizzy sú slečny ako sa patrí. Nebudem sa čudovať ak bude od nich Louis odháňať chalanov vzduchovkou. A  Phoebe s Daisy? Už to dávno nie sú tie dievčatká, ktoré mi boli pomaly ako dcéry. Ktoré sa báli tmy a ja som im čítala rozprávky na dobrú noc. Zmenili sa. Všetci.
Nemo som sa na nich pozerala a oni na mňa. Ako prvý sa prebral Niall, ktorý išiel smerom ku mne s úsmevom na perách. Strašne rada som ho videla. Bol ako mojím bratom. Mohla som mu všetko povedať, bol mojím útočišťom. Keď sa ku mne s krikom prirútil Samko: ,,Mami, mami, mamíííííí!´´ Skočil mi do náručia. ,,Pôjdeme na zmrzlinu? Prosíííím.´´ A je to tu! S hrôzou v očiach som sa pozrela pred seba. Niall zastal na mieste a ostal sa na mňa pozerať. Oči mu skákali zo Samka na mňa a na Louisa. Podoba s Louisom sa nedala poprieť, takže si zrejme hneď dali dokopy 1+1. Ostatní Nialla napodobnili. Oči vypleštené a ústa otvorené. ,,Neboj sa, som tu s tebou.´´ pošepkal mi Louis do ucha, chytil ma okolo pása a doslova dotlačil ku ostatným. ,,Ahojte.´´ povedal im na privítanie a začal sa s nimi objímať. No, teraz je rad na mne. Ako prvý sa z tranzu prebral Niall a opatrne prišiel ku mne. Očami skákal zo mňa na Samka a späť na mňa. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí a tak som len klopila zrak. ,,Strašne rád ťa znovu vidím. Chýbala si mi. Myslel som, že sa už nikdy nestretneme. Si oveľa krajšia, je z teba nádherná žena. Zmenila si sa....a vidím, že aj mnoho vecí v tvojom živote.´´ povedal Niall milo a tuho ma objal. Pri poslednej vete sa pozrel na Samka a potom ho pohladil po líci. ,,Ako sa voláš?´´ Samko sa na mňa nedôverčivo pozrel. Bol vychovávaný, že s neznámymi sa nemá radšej zhovárať. V tomto svete sa človek obáva toho najhoršieho-že by prišiel o dieťa. Prikývla som. ,,Samko.´´ ,,Ja som Niall som veľmi dobrý kamarát ...´´ nestihol dopovedať, keď mu do reči skočil Samko: ,,Tatina? A aj maminy?´´ Niall sa len prekvapivo na mňa pozrel. Videl, že potrebujem povzbudiť inak sa tu  pred všetkými zosypem a tak ma objal. Tuho, tak ako pred rokmi keď som nemala svoj deň. ,,Áno aj tatina aj maminy. Poď predstavím ti ostatných.´´ Povedal a skôr než som stihla niečo namietnuť mi ho zobral z rúk a kráčal smerom k ostatným. Zo zamyslenia ma vytrhol dotyk, ktorého som sa zľakla. Okolo pása ma držali dva páry rúk. Boli to Phoebe a Daisy. ,,Chýbala si nám. Prečo si sa neozvala?´´ povedali obviňujúcim tónom a o to viac sa ku mne pritisli. Zrazu ich nasledovala Lottie a Fizy. ,,Betyyyy, tak strašne si nám chýbala. Prečo si sa neozvala? prečo si nám neodpisovala?´´ Dôvod? Má ho Niall na rukách. Pomyslela som si. ,,Aj vy ste mi strašne chýbali. Zmenili ste sa, sú z vás krásne dospelé dámy. Neviem sa na vás vynadívať.´´ zasmiala som sa, keď sa mi každá z nich začala otáčať aby som na ne mala výhľad zo všetkých strán. ,,Poď k nám!´´ schmatla ma Daisy na ruku a dotiahla ku zvyšku. Všetci sa perfektne bavili zo spoznávania so Samkom. Keď som k nim prišla stíchli. Slova sa ujala Lucy. ,,Vitaj! Tešili sme sa na teba. Pripravila si nám pekné prekvapenie.´´ povedala a s úsmevom ma objala. Ohromene som sa ostala na ňu pozerať. ,,Ne- nehneváš sa?´´ ,,Spravila si zo mňa starú mamu a ani som o tom nevedela. Áno, hnevám sa na teba, pretože si mi to, nám to mala povedať. ´´ Sklonila som hlavu a do očí sa mi začali tlačiť slzy. Bolo toho na mňa priveľa,Louis ma objal a: ,,Mala na to svoje dôvody. Chránila Samka, seba a aj nás. Neobviňujte ju, pretože spravila tú najlepšiu vec akú mohla spraviť. Dôležité je, že teraz sme už všetci spolu.´´ Pobozkal ma na spánky, potočil mi hlavu smerom k sebe a povedal: ,,Hlavu hore princezná, padá ti korunka.´´ ,,Mrzí ma to, namyslela som to tak. Som šťastná, že si prišla a že sme sa dozvedeli pravdu. Máme kopu času si to vynahradiť.´´ Objala ma Lucy a hneď po nej aj chalani. Pobrali sme si kufre a pomaly vychádzali z letiska. Tu na nás čakalo ďalšie prekvapenie.

Viac než 500 novinárov s nastavenými foťákmi. Chalani  spolu s ochrankou, ktorá bola s nami po celý čas vytvorili akoby múr z každej strany, aby sa k nám paparazzi nedostali. Na parkovisku vzal Louis Samka od Lucy a prešiel s ním ku zadným dverám svojho auta. Otvoril ich a Samka posadil dnu. ,,Louis, nemôže tam sedieť. Je ešte malý a nemá auto-sedačku.´´ ,,A kto povedal, že ju nemá?´´ povedal s úškrnom. Zohla som sa a cez sklo sa pozrela do vnútra auta. A skutočne, Samko už sedel zaputaný v auto-sedačke. ,,Ako to?´´ Spýtala som sa, no odpoveďou mi bol len pobavený úsmev Louisa, kým nakladal kufre do auta. ,,Rýchlo nasadaj skôr než nás dobehnú´´ povedal Louis a narážal na masu novinárov, ktorí k nám bežali cez celé parkovisko. Louis rýchlo dupol na plyn a čo najrýchlejšie uháňal z ich dosahu.

nedeľa 2. marca 2014

Make me smile II. 23


A tak to aj bolo. Louis dodržal svoje slovo. Síce to malo veľa opeltačiek s manažérmi a producentmi, ktorí s tým výrazne nesúhlasili, ale chalani mu dali zelenú. Podporovali ho na každom korku. Louis s nami ostal tri mesiace na Slovensku. Samko si na neho zvykol a správu, že je jeho biologický otec niesol zo začiatku veľmi ťažko. Nechcel sa s nikým baviť, odmietal jesť s nami za jedným stolom. Bola som z neho zúfalá a nevedela ako ďalej, až kým za ním raz nešiel Louis do izby a nezavrel sa tam s ním na hodinu. Celý čas sa rozprávali a keď vyšli von s plačom som sa k nim rozbehla. Louis držal Samka na rukách a ten ho objímal okolo krku. Stáli sme tam spolu v objatí, prvý krát ako rodina. Spolu sme pre Samka našli vhodnú školy v  Anglicku, ktorú bude môcť navštevovať hneď ako sa presťahujeme. Nebola to nijaký noooble škola, taký zlatý stred. Dostane tam to najlepšie vzdelanie, ale jeho spolužiaci nebudú nafúkané deti ešte nafúkanejších rodičov, budú to normálne deti. A to som presne aj chcela, aby vyrastal v zdravom prostredí.
Louis začal hľadať nový nábytok, ktorý bude treba do jeho bytu nasťahovať, keď tam prídeme. So Samkom zas vymýšľali akú bude mať detskú izbu. Nakoniec sa zhodli, že ju namaľujeme a zariadime v duchu džungle. Bola som šťastná z toho, ako si k sebe našli cestu. A keď Samko povedal Louisovi:  ,,Oci.´´ Slzy som neudržala znovu. To, po čom som túžila odkedy som v Londýne nasadla na lietadlo a letela domov sa začali plniť. V práci som si to poriadne vybavila a s mojím odstupom neboli nijaké opletačky. Jediné, čo ma ťažilo bol úver, ktorý som mala na krku z tohto bytu a nábytku, ktorý som sem nakúpila keď som sa sťahovala. S Louisom som viedla kvôli tomu viaceré hádky. On trval na tom, že ten úver vyplatí ale ja som nechcela. Bolo to priveľa peňazí ....a ja som to jednoducho nemohla prijať. Ale dá sa s ním vyhádať? Nie!!! A tak som nakoniec musela podľahnúť a podvoliť sa mu. Peniaze, ktoré sme spätne dostali za predaný byt, nábytok a všetko príslušenstvo ...a aby som nezabudla za auto, ktoré Louis odviezol do šrotu,...chcel aby som si vzala. Ale to som nemohla, boli to naše spoločné peniaze a bolo ich hodne. Toto sa nedalo len tak zobrať a minúť. A tu bol kameň úrazu. Každý z nás bol zvyknutý na niečo iné. Louis na štandard a na to, že všetko si môže dovoliť. A ja na to, že treba šetriť a nerozhadzovať sa. V tomto si budeme musieť na seba hódne zvykať. Ale Louis je ústretový a robí kompromisy. Posledná vec, ktorú sme museli vybaviť bola návšteva našich. Rodičia ho poznali, ale teraz to bola skôr rozlúčková návšteva, z ktorej ako sme zistili, naši  spravili riadnu Good Bye Party! Stretla sa tam celá rodina. najprv som bola za to na mamu nahnevaná ale koniec koncov ma to veľmi potešilo. S našimi sme strávili celý víkend a v pondelok ráno nám kývali keď sme odchádzali v taxíku smer Blava letisko.
Čím sme boli bližšie Anglicku tým sa ma chytala väčšia a väčšia úzkosť. Bála som sa toho, čo sa tam bude diať. Ako to vezmú. Teraz to bolo reálne, už sa z toho nedalo vycúvať. Louis vycítil, že ma to trápi a tak ma chytil za roztrasené ruky, oprela som si o jeho plece hlavu a snažila sa nemyslieť na to, čo sa bude o chvíľu diať. Louis ma jemne hladil po rukách a ja som pri tom zaspala. Zobudili ma až slová letušky, ktorá oznamovala, že lietadlo pristáva.
Vychádzali sme z lietadla a postupovali pomaly ďalej do terminálov, do útrob letiska. Samkovi to vôbec nevadilo, pobehoval okolo nás a všetko dopodrobna sledoval. Louis ma držal za ruku a v druhej niesol naše tašky a oči nespúšťal zo Samka. Pozorne sledoval každý jeho krok aby sa nám nestratil. Išli sme si po kufre. Nohy som nevedomky zabárala do podlahy a každý môj krok bol ťažší a pomalší. Louis mi silno stlačil ruku, čím mi dodal odvahu. No nie nadlho. Zrazu sa oval halou krik a ja som mala zlé tušenie, že bol smerom k nám .....