Make me smile II.- 19

Ďakujem srdiečka, že ste so mnou mali strpenie. Strašne ma mrzí, že teraz nemám moc čas venovať sa blogu tak, ako by som chcela. Možno aj preto tu dávam možnosť a ponuku. Ak chcete tak sa toho chyťte tak, ako to urobila Eni :) Ak by niektorá z vás chcela a mala záujem, mohla by som tu na blogu zverejňovať jej poviedku tak, ako som tu zverejňovala EVERYTIME! Ak by ste mali záujem, tak mi napíšte na mail (kasska19@gmail.com)  Bajuš :)

Ohromene som stála na mieste. Nedokázala som sa pohnúť. Tie pocity čo som mala v sebe .... nedajú sa opísať. Chcela som kričať, plakať, revať .... Louis mi zobral nôž z ruky a hodil ho čo najďalej odo mňa. Potom ma pevne objal tak, že som sa nemohla ani len pohnúť. Neudržala som to v sebe. Začal som kričať, plakať a trhať sebou, vrieskala som ako sa nenávidím, že som chcela zabiť milovanú osobu... A on ma len pevne držal. Ani sebou nepohol. Sem tam som počula ako tíško sykol, keď ho zabolela rana. Neviem ako dlho trval tento môj záchvat. Nakoniec som sa úplne bezmocne zosunula k zemi. Teda nie úplne. Louis ma hneď zachytil. Nemala som v sebe nijakú silu, ani len držať oči otvorené. Akoby som odpadla, ale bola som pri vedomí. Louis ma zobral na ruky a niesol. Nevedela som kam, až kým ma nepoložil do mäkkých prikrývok. Cítila som ako ma jemne nadvihol a vyzliekol mi bundu a sveter. Potom ma vyzul z topánok a vyzliekol mi nohavice. Stiahol sa mi žalúdok. Teraz som bola v stave kedy dokážem len tak z časti vnímať to dianie okolo seba. Neubránila by som sa ani keby som akokoľvek chcela. No on ma šokoval tým, keď ma prikryl. Prikryl ma perinou! Nevyužil situáciu! Rozdýchavala som to. Mala som zatvorené oči. Zrazu som cítila na tvári jeho prsty, jemne mi zotierali slzy, ktoré mi ešte stekali po lícach. Prstami mi chodil po lícach. Už neboli také jemňunké, boli drsnejšie. Zrobené. Už to neboli tie ruky, čo nič riadne ešte nedržali. Akoby to vedel, lebo bol veľmi opatrný. Potom odišiel, zrazu ostalo ticho, prázdno, smútok, chlad. Tak ako som sa mu ešte dnes ráno bránila, vrieskala po ňom aby vypadol z môjho života, tak mi teraz keď  nieje pri mne zviera srdce. V diaľke som počula buchot snažila som sa rozpoznať zvuk, aby som aspoň približne vedela, v ktorých miestach bytu sa Louis nachádza, ale nedarilo sa mi to. Potom som počula kroky, ktoré sa ku mne približovali, počula som ako chodí po izbe a nakoniec som cítila ako sa matrac vedľa mňa prehol. Louis si ma jemne ku sebe pritiahol. Bol bez trička! Cítila som vôňu jeho pokožky! Cítila som jeho žeravú pokožku, ktorá mi prepaľovala tvár! V bruchu sa mi spustilo hejno motýľov, ktoré poletovali sem a tam. A keď ma začal jemne hladkať po vlasoch a potom jemne rukou schádzal až na môj chrbát mi na celé telo vystupovala husia koža. Uchlácholil ma k spánku.
-------------NÔŽ! ZOBER HO! ZABI HO! NO TÁK, UROB TO! ZABI HO! ZABI!--------------------
S krikom som sa strhala. Rukou som hľadala záchytný bod, ale on si ma našiel skôr. Louis ma okamžite posadil a pritúlil si ma k sebe. ,,To nič princezná, to bol len zlý sen.No ták, neplač. To nič nebolo. Čšššš. Som tu, som tu s tebou.´´ hojdal sa so mnou zo strany na stranu. Keď som sa trošku upokojila natočil mi tvár na seba. ,,Čo sa ti snívalo, hmm?´´ Zahryzla som si do pery. Bála som sa mu to povedať a v tom mi padol pohľad na jeho rameno. Na rameno, ktoré bolo teraz ozdobené hlbokou reznou ranou. Odo mňa! Čo keby to nebolo rameno ale niečo iné? Čo keby som ho trafila do brucha? Alebo niekde inde? Výčitky ma omámili pri pohľade na jeho zafačované rameno a malý fliačik krvi, ktorý mu presiakol cez obväz. Rozplakala som sa a on ma znovu silno objal. ,,Bol tak niekto, nejaký hlas. Stále mi hovoril, aby som vzala nôž a zabila ťa. Och, Louis.´´ Cítila som sa taká špinavá pred ním. ,,Nie, nie, nie. Neplač princezná. Nič sa nestalo. Je to len trošku porezané. Z toho sa neumiera. A istým spôsobom som si to aj za to všetko, čo som ti spravil zaslúžil. Nehnevám sa na teba, milujem ťa. Neplač princezná, prosím.´´ Chcela som niečo namietnuť, ale on mi to nedovolil, keď ma umlčal bozkom. Jemným, len tak zľahla sa mi dotýkal pier. Nechcel nič urýchliť, dával mi čas. Opatrne som k nemu vystrela ruku. Dotknúť sa jeho tváre bolo ako vrátiť sa v čase. Motýle v bruchu sa opäť prebudili a byli na poplach. Z tváre som rukou pomaly prešla na zranené rameno, akonáhle som sa rukou dotkla rany nadvihol na do vzduchu a posadil na seba. Rukami ma silno objal okolo pása. Jemné bozky sa menili na vášnivé a dravé. Nikam sa nenáhlil, dával si na čas. Láskal mi celé telo od uší až po malíček na nohe. Rozmaznával ma a privádzal do šialenstva. Až sa na moje prosíkanie so smiechom nado mnou zľutoval. Priviedol ma do krajiny zázrakov. Telá sa nám prehýbali a hlasy splývali...

Make me smile II.- 18

Ostala som stáť ako prikovaná a pozerať sa na neho. Zrazu mi srdce zahorelo a všetka zloba bola preč. Prišla som pomaly k nemu a kľakla si. Natiahla som ruku a pohladila ho po tvári. Mal studené líca. Pane joo, musí mu byť zima, keď tu takto leží. Ešte ochorie. Chcela som ho ochrániť, postarať sa o neho. Ešte raz som mu priložila ruku k lícu, keď sa strhal a pozeral sa na mňa ako na zjavenie. Spamätala som sa a opäť nahodila svoju kamennú tvár. ,,Nerozumieš slovíčku VYPADNI?!'' ,,Nemohol som, prepáč.´´ pomaly sa postavil. Pri tom, ako sa dvíhal som videla ako sa mu tvár skrivila od bolesti. Chvíľu stál na jednej nohe a druhou sa len tak podopieral. Akoby čakal, kým bolesť ustane a potom sa už úplne narovnal. ,,Louis, ja som s tebou už skončila. Nadobro som uzavrela našu spoločnú kapitolu už ráno pri aute. Nemienim v ničom pokračovať. Tak prosím ťa odíď. Odíď a už sa nevracaj. Každý z nás má vlastný život, obaja žijeme v inej vrstve. Spojiť naše životy je nemožné. Ty si slávny, oletovaný, novinári sú všade kde ty. Ja by som takto žiť nezvládla a zvlášť po tom, čo by sa prevalilo, že Samko je tvoj. Stal by sa z nás živý terč. A tu nejde len o mňa. ja by som to nejak zkúsla ale je tu aj Samko. Nechcem ho ničomu z toho vystaviť. Louis prosím pochop to.'' povedala som naprosto kľudne až vyčerpane. Už som nevládala ďalej bojovať. Musí to už skončiť lebo ma to zničí. Z tašky som vylovila kľúče, obišla ho a začala odomykať. Musela som ho čo najskôr dostať z očí. Keď ma zrazu pevne a prudko otočil k sebe, vytrhol mi kľúče z ruky. ,,Čo to robíš?!'' V očiach mal temno. Horel v nich požiar. Takto som ho ešte nevidela, pevne zatínal sánky pričom mu jasne vystupovali lícne kosti. Začala som sa triasť. Ale nevedela som od čoho, či od strachu alebo jeho náhlej prítomnosti. ,,Ja som ešte neskončil!´´ povedal rázny a tvrdým hlasom. Teraz som už vedela od čoho som sa triasla. Bolo to od strachu. za tie roky sa mohol zmeniť. Neviem aký teraz je. Čo ak je z neho násilník? Začala som premýšľať ako sa z tej pasce dostanem. ,,Louis, pusť ma. To bolí?'' skúsila som to po dobrom,  dúfala som, že mi to vyjde. ,,Nie, až keď s tebou skončím.'' Zraz na chrbte ma jasne uistil v tom, že toto nie je dobré. Nohou som ho z celej sily trafila do citlivého miesta a vytrhla mu kľúče z ruky. Kým sa ako tak dával do kopy a rýchlo odomkla a vbehla do bytu. Chcela som za sebou zabuchnúť dvere ale to už tam bola Louisova ruka a zabránila mi v tom. Rozbehla som sa bytom a hľadala bezpečné miesto. Ale uvedomovala som si, že také tu asi ťažko nájdem. Každé dvere môže v spokojnosti vyraziť, teda ak sa mi vôbec podarí niekde sa zamknúť. Chcela som zobrať mobil a zavolať políciu ale potom som si uvedomila, že mobil som mala v kabelke a tá mi pri tom zhone spadla pri dverách na zem. ,,Betka, neutekaj predo mnou. Tu sa mi neskryješ a ani mi neujdeš.´´  ozýval sa za mnou jeho hlas. Tvár som mala celú pokrytú slzami. Pred očami sa mi vybavovali všetky hrôzostrašné scenáre, ako ma tu dobyje, zabije alebo znásilní. Túto stránku Louisa som nepoznala. Vôbec! A mala som z nej strach. Pevná linka! Rozbehla som sa smerom k nej, ale Louisovi asi došlo o čo mi ide a tak sa tým smerom rozbehol aj on. Skôr, než som ho stihla zobrať ma schmatol za ruku, bolestne som vykríkla. Z celej sily som ho kopla do nohy aby ma pustil a potom sa rozbehla do kuchyne. Otvorila som zásuvku a vytiahla nôž, prudko som sa otočila ale tam už stál on....Trafila som ho. Biele tričko sa pomaly začalo farbiť na červeno. Zhrozene som sa pozerala na scenériu čo sa predo mnou práve odohrávala. Louis sa najprv pozrel na ranu a potom na mňa ...

Make me smile II.- 17

Betka bola celý deň v práce nesvoja. Nemohla sa sústrediť. Všetko jej padalo z rúk, stále do niekoho narážala, nikoho nepočúvala. Ku koncu dňa z nej mali všetci už nervy. Nemohla sa vrátiť domou. Nechcela byť sama, bála sa  tých myšlienok, ktoré by na ňu potom dopadali. Preto aj so Samkom hneď po práci išli navštíviť Gabiku, Betkinu najlepšiu kamarátku ešte z vysokej. Samko sem veľmi rád chodil, pretože Gabika mala psíka- Rokyho. A keďže Betka Samkovi nechcela kúpiť psa, pretože by nemali čas sa oňho starať, Samko bol celý šťastný, že sa s ním môže jašiť.

Hneď ako im Gabika otvorila Samko sa rozbehol dnu a s revom volal na Rokyho, ktorý k nemu hneď pribehol. ,,Čo sa stalo?´´ spýtala sa Gabika. Betka pred ňou nemohla nič skrývať, mala ju prečítanú ako vlastnú dlaň. Gabika vedela, že celý čas už odkedy sa spoznali pred ňou niečo Betka tají. A mala podozrenie, že sa to práve týka Samkovho otca, ale Betka o tom nikdy nechcela hovoriť tak ju nenútila. Nechávala ju a dúfala, že jej to raz povie sama. A teraz, keď ju videla v takom strašnom stave tušila, že sa to týka práve tejto záležitosti. ,,Poď spravím mätový čaj.´´ pozvala ju hneď dnu a bežala do kuchyne pripraviť čerstvý mätový čaj. Betka sa zatiaľ zviezla na pohovku. Po chvíľke ten Samkov rev a Rokyho štekanie nezvládla a tak na nič zakričala: ,,Samko, mohli by ste sa bú´d stíšiť alebo zatvoriť do izby?! Bolí ma z vás hlava!´´ Samko sa hneď vyparil. ,,He, kľud. Ona za to nemôže. Dám ti niečo od bolesti?´´ položila pred ňu Gabika obrovskú šálku voňavého čaju. ,,Ja viem ....Dneska som z toho všetkého už na prášky.´´ Gabika vyťahovala fľašu Jack Daniels. ,,Gabi, nie som tu autom.´´ ,,No a? Tak u mňa prespíš.´´ ,, Nie, to nejde. Nemôžme ťa otravovať.´´ ,,Ale neblbni.´´ povedala Gabika a už nalievala hnedú tekutinu do pohárov. Jeden podala Betke  a s druhým sa posadila do kresla. ,,A teraz vyklop, čo ťa ťaží zlato.´´ Betka dlho rozmýšľala, či jej to povedať alebo nie. Ale v poslednej dobe toho je na ňu viac než dosť. A tak sa pomaly pustila do spomínania a rozprávania ..... ,,A tak som mu vrazila, vykričal mu, že Samko jej jeho syn. Nadala mu ako sa len dalo, sadla do auta a zmizla od tiaľ. Posledné, čo som videla bolo ako spadol na zem.....´´ Trhano cez vzlyky dopovedala svoj príbeh. Gabika iba prilepeno sedela na svojom mieste. Nemohla tomu uveriť. ,,Ja ....Betka....och ...neviem čo povedať...´´ povedala so sklonenou hlavou a presadla si ku Betke, ktorú objala. Betkin hysterický plač tíšilo Gabikne náručie. Po asi hodine, kedy už bola Batka ukľudnená a spolu pozerali Sue Thomasovú jej Gabika povedala. ,,Mala by si ísť za srdcom.´´ Betka sa na ňu zmätene pozrela. ,,Moje srdce je viac mimo ako ja.´´ ,,Nie, ono ti hovorí správne. No ty sa chceš riadiť podľa hlavy. Nie vždy je právny úsudok aj dobrý. Choď za srdcom, aj keď to bude zložité, bláznivé a bolestivé.´´ Betka ostala ticho. Akoby chcela počuť, čo jej srdce hovorí. Potom sa prudko zdvihla vzala si mobil, kabelku a bundu a išla ku dverám. ,,Kam ideš?´´ ,,Musím ísť domou.´´ ,,Teraz? Veď je 9 večer a k tomu si pila.´´ ,,Sama si povedala, že mám ísť za srdcom....a nepila som toho moc. Môžem ti tu dnes Samka nechať?´´ ,,No..jasné, že hej, len si dávaj pozor dobre ?´´ Betka sa na ňu usmiala a objala ju a bežala ku výťahu. Po ceste sa snažila ísť predpisovo, nechcela aby si ju niekto odchytil a dal jej fúkať, to by nedopadla moc dobre. Zastavila pred domom, vystúpila a vybrala sa do bytu. Po ceste po schodoch rozmýšľala prečo sem vlastne išla. Odpoveď dostala keď prišla ku svojmu bytu. Na zemi schúlený ležal Louis ....

Make me smile II.- 16

Celý zvyšok večera presedel premýšľaním stále nad tým istým. Bolela ho z toho hlava, ale nemohol prestať, kým na to nepríde. Ani nevedel ako sa mu podarilo zaspať. Ráno ledva otvoril oči. Ležal na bruchu na gauči. Jedna ruka a noha zvesená dole. Druhú ruku pod hlavou. Posadil sa a chcel si pretrieť tvár, keď zdvihol len jednu ruku. Zhrozene sa pozrel smerom k svojej nevládnej ruke. Nech sa snažil ako chcel. Nemohol s ňou pohnúť, chytil ju. Ani svoj dotyk necítil. Bezvládne sa hodil späť na gauč. ,,Zas si mi stŕpla.´´ zamrmlal, keď si  druhou rukou utieral tvár od slín, ktoré mu stiekli. Natočil tvár smerom ku stolíku na ktorom sa povaľovalo veľa zapísaných papierov a tiež fľaša od nejakého alkoholu. V tom jeho zrak upútal časopis, ktorý sa povaľoval pod stolíkom. Bol to jeden z časopisov, ktoré mu dala El. Načiahol sa poň a začal si pozorne obrezať titulku. Všetko bolo fajn, sedelo to. Až na jednú vec. DIEŤA! Dieťa čo nesie Betka na rukách. Posadil sa a rýchlo nalistoval stranu, na ktorej sa sa písalo viac. Podrobne skúmal každý jeden obrázok a potom si v hlave začal odznova premietať včerajší deň. Zastavil sa na tom, keď kráčal dole schodmi od Betkinho bytu a obiehalo ho dieťa. Bol to on, určite. Musel to byť. Postavil sa a rozbehol ku kufrom otvoril ich a rýchlo sa prezliekol do čistého oblečenia. Nastriekal na seba polku spreju, len aby zabil pach čo zo seba nestihol včera zmyť a potom s kefkou bežal do kúpelne, kde si umyl zuby. Do ruky vzal len mobil a vybehol von z izby. Pri výťahu sa zastavil, otočil sa a vrátil do izby. Z vrecka špinavých riflí čo mal včera vytiahol lístoček, čomu podal taxikár. Ak budete hocičo potrebovať tu je moje číslo. Aj o pól noci, volajte. Braňo Louis sa usmial a do mobilu vyťukal číslo z papieriku. Po niekoľkých zazvoneniach sa ozval známy hlas. Prihovoril sa po slovensky. ,,Vaša ponuka ešte stále platí? Nenašli by ste si na mňa čas?´´ odpovedal mu Louis po anglicky, čím Braňovi hneď došlo o koho sa jedná. ,,Ou jee, samozrejme. Ste v hoteli?´´ Louis cítil, že sa Braňo pri tom usmieval. Bol to milý človek. ,,Áno, mohli by ste čo najrýchlejšie prísť?´´ ,,Za 20 minút som tam.´´ a zložil. Dvadsať minút?! Robí si srandu?Každou minútou bol Louis nervóznejší a nervóznejší. Prechádzal sa po izbe ako lev v klietke. Keď mu zazvonil mobil v ruke vyštartoval z izby ako hurikán bez toho, že by sa pozrel na meno volajúceho. Dúfal, že to bude Braňo. A aj bol, čakal ho pred hotelom. Louis mu doslova vletel do taxíku: ,,Čo najrýchlejšie za Betkou.´´ ,,Ou chlape, tak ty máš riadne naponáhlo. Aj tebe pekný deň.´´ zasmial sa Braňo. ,,Hej, hej...bude pekný až keď tam budem, tak na to šľapni.´´ ,,Rozkaz!´´ zo smiechom Braňo s takou silou dupol na plyn, že Louis hodilo do sedadla. Hodnú chvíľu sa pri každej jednej zákrute prevaľoval z jednej strany taxíku na druhú. Čudoval sa, že za nimi ešte nejdú policajti. Keď chytil aký-taký balans načiahol k Braňovi ruku. ,,Nech je to už oficiálne. Ja som Louis.´´ ,,Braňo.´´ s úsmevom mu ňou potriasol. ,,Čo máš tak naponáhlo?´´ ,,Musím predsa bojovať za to, čo chcem nie? Nemôžem sa hneď po prvej prehre vzdávať.´´ ,,Správne. Počkám ťa tu. Veľa šťastia.´´ Otočil sa k Louisovi a povzbudivo sa na neho usmial. Louis prikývol a vybehol z auta. Po dvoch bral schody, len aby bol čo najskôr pri Betkiných dverách. Načahoval ruku, že zaklope keď sa dvere rozvalili a do Louisa doslova vlietla Betka. Obaja sa ocitli na zemi. Betka zdvihla tvár a zadívala sa do jeho očí. Ležala na ňom a uvedomovala si, že nie všetko na ňom sa zmenilo a zmužnelo. Jeho oči ostali rovnaké. Opäť sa v nich dokázala dokonale topiť. Keď sa spamätala rýchlo sa zdvihla a otočila sa tvárou ku dverám. Hrala sa s kľúčmi a tvárila sa, akoby hľadala ten správny len aby získala čas na spamätanie sa. Celá sa triasla. ,,Čo tu zasa chceš?´´ zaútočila. ,,Musím dostať odpoveď na svoje otázky. Neodídem, kým ich nezískam.´´ Len dúfam, že neskončím s odtlačkov aj na druhom líci.  ,,To ti nestačil včerajšok? Ak si si nevšimol, tak ja sa ponáhľam do práce. Niektorí musia zarábať aby mali z čoho žiť. Nám z neba peniaze nepadajú ako niekomu. ´´ ,,Chceš ma vyprovokovať? Ak budem musieť tak s tebou pôjdem aj do práce. Mne je to jedno, ja mám času dosť. ´´ vyšli z bytovky a smerovali ku Betkinmu autu. ,,nemá čas sa tebou a tvojími otravnými otázkami zahadzovať. Myslím, že som ti to vysvetlila už včera.´´ prudko sa otočila k Louisovi tvárou. ,,Tak vypadni!´´ ,,Nie! Až po tom, ako mi vysvetlíš to, čo si myslela tým, že si Petra nemohla opustiť a nechať ho s tým bojovať samého. S čím bojovať?´´ Betka sa oprela o auto a sklonila tvár. ,,Mal leukémiu. V poslednom štádiu. Už sme len čakali  na to,kedy to príde. Nemohla som ho nechať samého.´´ jej hlas bol jemnejší. Louis ostal ticho. Začínal sa cítiť previnilo za to, že ju obviňoval. ,,Ale aj tak nepochopím, ako ti mohol spraviť dieťa.´´,,ČO?´´,,Bolo to od neho sebecké a bezohľadné. Umiera si a tebe spraví dieťa? Aby si na to potom ostala sama? Nechal ťa tu trápiť sa, bez toho, aby ťa nejak zabezpečil alebo ti pomohol. Obyčajný sebecký pokrytec...´´ PLESK.. na Louisovej tvári sa aj na druhom líci začinal rysovať odtlačok ruky. ,,Už som ti raz povedala, že si na neho nemáš otvárať hubu. Jediný pokrytec si tu ty! Či si si myslel? Že sen napochoduješ a všetkým rozvrátiš životy a všetci budeme z teba mimo? Peťo by mi nič také nespravil. Nevedel o tom. Pretože, môj milý, je to TVOJE dieťa. Keby o tom Peťo vedel, tak by ma tu takto nenechal. Snažil by sa mi všemožne pomôcť. Ale ja som mu to nemohla povedať. Cítila som sa pred ním ako špina. Nemohla som sa mu ani do oči pozrieť. Pretože on mi dával všetku lásku čo mal a ja som sa mu za chrbtom vyspala s namysleným pakom, ktorému aj tak záleží len na svojom šťastí. Pretože keby to tak nebolo, tak by si neprišiel ničiť to naše! Vyspať sa s tebou bola tá najväčšia chyba akej som sa mohla dopustiť. A  nie kvôli nemu som sa trápila ale to kvôli tebe. No o malého by som prísť nechcela. On je môj život. Len pre neho žijem!Už si spokojný? Vieš všetko čo si chcel, tak zmizni! A opováž sa ešte raz takto rozprávať o Peťovi držala som ho v náručí keď umieral a nabudúce sa nemusím  udržať a skončíš oveľa horšie ako s fackou. Na neho sa ani zďaleka nehrabeš...´´ Betka nasadla do auta a zmizla. Louis ostal stáť na chodníku zrazu sám. Samota naokolo neho sa predrala aj do jeho srdca. Nohy hu už nedokázali udržať. Zosypal sa na zem a ostal tam sedieť.... JE TO TVOJE DIEŤA.....TVOJE .....

Make me smile II.- 15

Louis sa zmätene poobzeral okolo seba, ale Betka tam už nebola. Už dávno tam nebola. Bola v bezpečí svojho bytu, kde sa pustila do hysterického plaču. Zamkla sa v izbe, aby ju nik nevidel a nepočul. Svoje vzlyky tlmila perinou,. ktorú na seba tlačila. Akoby tým chcela vytlačiť bolesť, temnotu a beznádej, ktorá v nej bola. Už to nezvládala. Už nemala síl s tým bojovať.
Louis bezmyšlienkovo kráčal po ulici. Sám nevedel kam by šiel, keby na neho nezakričal známy hlas. Potočil hlavu a uvidel známu tvár. Taxikár sa vykláňal z okna svojho auta. Nepohol sa ani o meter. Louis na neho skoro zabudol. ,,Asi to nedopadlo moc ružovo, že?´´ spýtal sa miernym hlasom a chápavo sa na neho pozeral. Louis len prikývol a nasadol na zadné sedadlo. Hlavu si oprel o okienko. ,,Nebojte sa, ono sa to urovná. Ak ste si súdení, tak k sebe cestu nájdete.´´ usmial sa. Louis musel uznať, že niečo na tom pravdy je. Odlúčili sa, keď sa Betka vrátila sem ale cestu k sebe našli. Teraz. Aj keď to tak momentálne nevyzeralo. ,,Kam to bude?´´ Louis lem mykol plecami. To bola tá najposlednejšia vec, na ktorú myslel. ,,Máte niekde rezervovanú izbu?´´ ,,Nie. Nechám to na vás. Kam ma doveziete tam budem.´´ Šofér len prikývol a ďalej sa sústredil na cestu. Louis si pomaly časť po časti odznova premietal stretnutie s Betkou. Jej gestá, mimika.... Uvedomil si, že prvý krát ju videl tak nahnevanú. To ako šľahal oheň z očí a ako zatínala sánku a päste, keď hovoril o Petrovi. Cítil sa ako úbožiak. Ako mohol niečo také na neho povedať? Podľa toho, čo mala v očiach si toho musela prejsť dosť. Smrť muža a potom vychovávať dieťa sama, do toho škola, práca a domácnosť. Viac než dosť.
Ale aj tak Petrovi neodpustí to, že mu ju zobral. Že majú spolu dieťa. A teraz to, že kvôli sa musí tak trápiť. Keby bola vtedy ostala s Louisom v Londýne. Všetko by bolo inak.
Zavrel oči a smažil sa aspoň na chvíľu vymazať všetko z hlavy. Mal pocit, že mu praskne. Ale márne. Bolo to, akoby v telke vypol zvuk. Jej hlas už nepočul, ale jej tvár mal stále pred očami. Tvár s bolesťou vyrytou hlboko. Chcel k nej prísť a len ju objať, dať jej pocit, že je chránená. Že jej už nik neublíži. Ale okolo nej bola hlboka priepasť, ktorú nevedel ako prekonať. Nechcela si k sebe nikoho pustiť. Bála sa bolesti, ktorú by jej mohli ostatní spôsobiť. Dvoch ľudí si k sebe tak blízko pustila. A obaja jej na srdci nechali hlboké jazvy. Jeden jej zomrel v náručí a druhý dal presnosť svojej kariére a inému dievčaťu. Ľudia sú sebeckí. Všetci rozmýšľajú len akoby si nahrabali pre sebe, ako by len vyciciavali ostatných. Nikto nevie dávať.
Auto zastalo a Louis otvoril oči. Poobzeral sa. Stáli pred malým ale pekným hotelíkom. ,,Tu budete v bezpečí. Žiadny paparazzi vás tu otravovať nebudú.´´ Otočil sa na neho šofér. Louis len ďakovne prikývol a vyťahoval peňaženku. Vytiahol odtiaľ dve tisíc eúr a podával ich šoférovi. ,,Koľko som vád dlžný?´´ Keď šofér uvidel sumu, ktorú Louis držal v ruke vyvalil oči a začal krútiť hlavou. ,,Nie, nie. To je príliš veľa. Mne stačí len päťstorvka.´´ ,,Bláznite? Viezli ste ma z letiska až sem, tu ste ma čakali dve hodiny a potom ma viezli sem ku hoteli. Zabili ste so mnou celý deň. Som vám dlžný určite ešte viac. Otvoril znovu peňaženku a vytiahol odtiaľ ďalšie dve tisícky a spolu všetky bankovky podávala šoférovi. ten začal odmietavo krútiť hlavou a tak ich Louis pustil na sedadlo spolujazdca a začal vystupovať. ,,peniaze pre neho neboli problém. Mal ich viac než dosť. Takto aspoň poslúžia niekomu inému.´´  Vytiahol si tašky z kufra, keď za ním prišiel šofér. ,,To ste nemuseli...´´ ,,Nech vám poslúžia.´´ Usmial sa na neho Louis. Šofér mu len podal zložený lístoček, nasadol do auta a s pozdravom odišiel. Louis si lístok strčil do vrecka a pobral sa dovnútra. Po tom, čo ho zaviedli do jeho izby si zložil veci a sadol si do kresla odkiaľ mal krásny výhľad na hory a lúky. Podoprel si hlavu a začal rozmýšľať o Betkiných slovách. Nedalo mu to a stále dokola-dokola o tom premýšľal : Peťo je mŕtvy. Nemohla som ho opustiť a nechať s tým bojovať samého. A neklamala som ti. Milovala som ťa! Bol si môj prvý a jediný. Tebe som dala srdce až k nohám..... V šiestich vetách bolo tak veľa otáznikov. Louis sa postavil a rýchlo si to zapísal na papier. Nechať ho s tým bojovať? A s čím? Milovala som ťa! Prečo minulý čas? Už ku mne nič necíti? Absolútne nič?  Chytil si tvár, kde sa pekne rysovala odtlačka jej ruky. Teraz už cíti, ale asi len nenávisť. Bol si môj prvý a jediný. Tebe som dala srdce až k nohám.... A čo do frasa má zas toto znamenať?! Kto sa má v tých babských šifrách vyznať? Bezmocne sa hodil do kresla.....

Make me smile II. -14

Obaja ostali stáť ako obarený. Nik sa nezmohol ani na to, aby nabral vzduch do pľúc nieto ešte rozprávať. ,,Už to nie je dievča. Stala sa z nej žena. Krásna, pôvabná žena.´´ pomyslel si. Pomaly si ju premeral pohľadom. S rokmi sa zmenila aj jej postava. N a niektorých ( a tých správnych) miestach sa pekne zaoblila a niektorých z nej zas ubudlo. Vlasy mala gaštanovo hnedé a také po lopatky. Tvár jemnú a zdobenú niečim zvláštnym. Nevedel prísť na to, čím. Trápne a nekonečné ticho medzi nimi prelomilo až ďalšie dievča, ktoré až teraz vyšlo po schodoch k ním. Niečo povedalo Betke a pritom si ich oboch prezerala. Betka Bez toho, aby odtrhla pohľad od Louisa jej podala svoje tašky a kľúče, čo vytiahla z vrecka. Dievčina len prikývla a obišla ich. Spolu s chlapčekom vchádzala do bytu. Louis sa prinútil odtrhnúť pohľad od Betky a pozrel sa posledný krát na chlapca predtým, ako zašiel za dvere. Louisa bolestivo pichlo pri srdci. Bolo hneď jasné, že chlapec patrí Betke. Podobali sa viac než si myslela. ,,Je to jasné.´´ povedal si Louis v duchu so sklonenou hlavou. Betka si odkašľala a potichu prehovorila: ,,Neideme sa prejsť?´´ Louis len prikývol. Pomaly schádzali dole schodmi a Louis si snažil zapamätať si čo najviac z toho, ako vyzerala. Snažil si vryť do pamäte jej tvár, zapamätať si jej hlas.
Potichu kráčali jeden vedľa druhého. Louis nemal potuchy kam idú a bolo mu to jedno. Užíval si chvíle pri Betke. Vnímal jej teplo, vôňu, dych.,, Och, ako rád by som ju zas objal.´´ pomyslel si . ,,Ako si ma našiel?´´  prelomila opäť ticho Betka. Louis si neželal nič iné len to, aby mohol počúvať jej hlas celý deň. Bol to pre neho ako balzam na srdce. ,,Uveríš mi, keď ti poviem, že som si o tebe čítal v novinách?´´ uchechtol sa. Betka sa oprela múrik a otočila sa Louisovi tvárou. Až teraz si všimol, že sú v malo altánku, ktorý sa týči nad jazerom. Bolo to také čarovné. S úžasom sa obzeral dookola kochal sa tou krásou. ,,Buďme k sebe úprimný.´´ povedal Louis a tiež sa oprel o múrik trochu ďalej od Betky. Tá len prikývla. Louis si všimol, ako sa jej trasú ruky aj keď jej tvár bola pevná, bez náznaku emócií jej telo to nedokázalo skrývať. Bola viac než nervózna z toho, čo sa deje okolo nej. Ešte stále si neuvedomovala, že Louis je skutočný a že naozaj stojí pred ňou. ,,Kedy si sa vrátila?´´ ,,Nikdy.´´ ,,Ako to? Veď si bola v zahraničí.´´ ,,Nebola. Bola som celý čas tu na Slovensku.´´ Nedokázala sa na neho pozrieť. Ani nechápala prečo mu to všetko hovorí. ,,Ale veď tvoja mama....ty si sa pred nami skrývala? Nechcela si aby sme vedeli, že si tu?´´ Louisovi to všetko došlo. Zabolelo ho, že sa pred nimi skrývala. Prečo? ,, Keď si odchádzala...to čo sa stalo na letisku....myslel som si, že neodídeš....ale ty si aj tak odišla. Bral som to, že to tak asi má byť......Ale nedokázal som sa s tým zmieriť. Že lásku svojho života nechám len tak odísť. Všetko som pre teba pustil a hľadal ťa.....a ty...´´ ,,Bolo to tak lepšie.´´ ,,Bolo to tak lepšie?! To je jediné, čo mi na to povieš?!" ,,Nepochopil by si to! Musela som sa skryť!" ,,Miloval som ťa!" ,,Aj ja teba. To nikdy nepopriem! Pre mňa to tiež nebolo najľahšie! Opustiť ťa, zvádzať vnútorný boj a potom sa rozhodnúť tak, že sa pred vami skryjem. Že ukončím všetok kontakt s vami. Pre mňa to tiež nebolo ľahké!" Kľudný rozhovor sa prehrotil do ostrej výmeny názorov. ,,Vieš aké to pre mňa bolo?´´ postavil sa Louis Betke čelom a tým jej zabránil akémukoľvek úniku. Betka musela uznať, že už dávno to nebol ten chalan, ktorého poznala. Na tvári mu výrazne vystúpili lícne kosti a zdobilo ju jemné strnisko. Zrazu bol od nej minimalne o hlavu vyšší. Telo mu zdobila vrstva pekne vypracoveného svalstva, ktoré obopínal sveter, ktorý mal na sebe. Cítila sa pri ňom taká maličká a krehká. Sexepíl z neho sršal na kilometre ale jemu to bolo zjavne jedno. Nedokázala sa mu pozerať do očí. Už len z jeho prítomnosti sa celá triasla a rukami sa musela pridržiavať múriku. Nieto ešte keď sa  mu musela pozerať do očí. Kolena sa jej hneď podlomili. ,,Nemysli si, že len pre teba to bolo ľahké! Aj ja som si svoje odskákala a zažila som totálne dno! Ale svoje rozhodnutie by som aj tak nezmenila! Odišla by som tak či ta!´´ Nedokázala by Peťa opustiť. Louisom triasla zlosť. ,,A skrývala by si sa predo mnou znovu?! Znovu by si zo seba robila ducha?´´ Betka ostala ticho. Na túto otázku si nevedela odpovedať ani len sama. ,,Samozrejme!´´ skríkol Louis až Betkou trhlo. Zhrozene sa na neho pozerala. Všetko svaly na tvári mal napäté. Ruky zatínal v päsť a v očiach mal temno. Takto nahnevaného ho ešte nevidel. ,,Bolo to kvôli nemu, že?! Všetky tie kecy, že ma miluješ boli len zásterka! Chcela si sa so mnou len vychrápať? Užiť si? A potom to predať bulváru? Alebo to mal byť len letný flirtík a on ti to skazil tým, že prišiel?! Moja milá, ale ja som sa do teba zamiloval! Ja som ti neklamal! Bol som schopný pre teba sa všetkého vzdať a všetko opustiť!´´ ,,Nie! Nebol to nijaký letný flirtík! Ja na také veci nie som. A nie som taká mrcha aby som za peniaze s niekym spala a potom to predávala. Taká úbohá nie som. A Veľmi pekne ďakujem, že si to o mne myslíš!´´ ,,Ale klamala si mi! Nemilovala si ma!´´ ,,Milovala! Viac než si vieš predstaviť!´´ Už aj Betkou pulzoval hnev, stála len pár centimetrov od Louisa. Kričali po sebe. ,,Tak prečo si odišla?!´´ ,,Musela som!´´ ,,Kvôli tomu debilovi?!´´ ,,Tak o ňom nehovor! Nepoznal si ho! Nemáš na to právo!´´ Betkou prešla vlna hnevu. Peťo bol jej slabina. Nikomu nedovolí, aby takto o ňom hovoril! ,,Ten kretén..´´ ,,Buď ticho!´´ ,,Myslíš, že som slepí? Že to nevidím? Ten malý je tvoj syn! To je na kilometre vidieť. Ten bastard mi ťa ukradol! Zbúchal ťa! A teraz s ním máš decko! Dúfam, že si s ním šťastná a že ti to stálo za to!! Aj tak je to obyčajný kok...´´ TRESK Louis ostal stáť s otvorenými ústami. Práve schytal od baby. Betku štípala pravá ruka ale toto už prehnal. Nemyslela si,že by to niekedy spravila ale toto bolo už priveľa! Hnev ňou metal zo strany na stranu. Pozerala sa na  Louisa, ktorému sa na tvári začala robiť pekná odtlačka po facke. Toto ho bude zdobiť najmenej päť dní. Využila jej prekvapenie a obišla ho. Chcela odiaľto čo najrýchlejšie odísť ale zastavila sa a : ,,Peťo je mŕtvy. Nemohla som ho opustiť a nechať s tým bojovať samého. A neklamala som ti. Milovala som ťa! Bol si môj prvý a jediný. Tebe som dala srdce až k nohám.....´´ povedala ticho ale dosť nahlas, aby to Louis počul. Potom sa čo najrýchlejšie pobrala domov. Slzy jej zmáčavali tvár. Nechala tam Louisa stáť samého. Jej slová sa mu znova a znova opakovali v hlave.....

Ahojte :)

Po dlhej dobe sa vám babky prihováram. Asi už musíte mať na mňa nervy a mňa to mrzí, ale jednoducho nestíham.. Som fakt rada, že prídem domov. Niekedy pri strašnom stave si to kompenzujem tým, že na knihách doslova spím :D Preto som vás chcela poprosiť o pochopenie, že sa blogu už nemôžem venovať tak, ako som chcela. Príspevky budú pribúdať zrejem raz týždeň :/ inak mi to nevychádza a úplne zrušiť blog ....nie, na to ho mám až moc rada :D .-....preto ma prosím pochopte a nehnevaj sa.    Bajuš:)
                                                                                                             P.S: nová časť pribúdne zajtra :)

Make me smile II. -13

Po niekoľkých desiatkach hodín cestovania som konečne vystúpil na Bratislavskom letisku. Bolo to také zvláštne. Vždy keď sme boli niekde na letisku, tak tam bolo kopu dievčat, ktoré na nás čakali a kričali. Ale tu nič. Nik o mňa ani len nezakopol. Dokonca mi ešte jeden pán aj vynadal. Prechádzal som cez halu a on telefonoval samozrejme, že hlava sklonená tak ma nemohol vidieť. Vrazil do mňa. Bola to jasná jeho chyba. Ale na mňa nakričal, pripadal som si pri ňom ako malý fagan. Ešteže som mu nerozumel. Potom som nasadol do taxíka a podal šoférovi lístok s adresou, ktorý som mal prilepený na časopise. Šofér na mňa niečo prehovoril, ale nič som mu nerozumel. : ,,I don´t understand you.´´ odpovedal som. Šofér sa ku mne otočil a nadvihol si okuliare a prehovoril na mňa po anglicky. Bol to taký príjemný pán asi okolo 40. Povedal mi, že je to dosť ďaleko, cesta bude trvať okolo 2 hodín a vraj to bude stáť majlant. ,,Na cene mi nezáleží, len ma tam prosím dovezte.´´ povedal som. Neprešiel som sem taký kus len preto, aby mi niekto povedal, že ma tam nedovezie lebo je to ďaleko a bude to drahé. Pohodlne som sa uvelebil do sedadla a započúval sa do hudby, ktorá hrala z rádia. Slovám som nerozumel ale prízvuk bol podobný ako keď niekedy Betka niečo povedala po slovensky. Asi je to slovenská pesnička. Bola chytľavá, potichu som si pohmkoval. Asi som zaspal, pretože som sa zobudil na hlas vodiča. ,,Pane, pane. Vstávajte sme tu.´´ Pretrel som si oči a poobzeral som si okolie ešte z bezpečia auta. Zrazu to všetko bolo skutočné, reálne. Stál som pred jej bytom. Šofér ukázal prstom na jeden z vchodov . Pochopil som. Otvoril som dvere a spolu so šoférom som vystúpil. Chcel mi začať vyťahovať veci z kufru, keď som ho zastavil. ,,Nie, počkajte. Mohli by ste tu na mňa počkať? Tak nanajvýš hodinku?´´ keď som to povedať len zdvihol obočie. ,,Samozrejme vám to všetko zaplatím. Ale, myslím si, že prídem aj tak skôr.´´ povedal som a obzrel sa smerom ku budove. Tam niekde je. ....Šofér len ticho prikývol. Nadýchol som sa a opatrne vyšiel k budove. ,,Veľa šťastia. Budem držať palce.´´ Ozvalo sa za mnou. Otočil som sa. Šofér stál opretý o auto a priateľsky sa na mňa usmieval. Dodalo mi to odvahu. Prišiel som ku vchodu. na zvončeku bolo naozaj napísané jej meno. A teraz čo? zazvoním jej? Ako som tak premýšľal ako sa dostať dnu otvorili sa dvere. Od ľaku som nadskočil.  Von vyšla postaršie pani spolu so svojou čivavou, ktorá na mňa štekala ako divá. Prešmykol som sa dnu a stúpal po schodoch na jej poschodie. Stál som pred dverami a rozmýšľal, či tu vlastne mám byť. Veď ja som na neho úplne zabudol. Peter. Čo teraz? Už môžu byť aj zosobášený. Nie, to by mala jeho priezvisko. Tak, ale čo keď spolu žiju? Čo jej povie a jemu? Toto vôbec nebol dobrý nápad. Otočil sa na päte a začal schádzať schody späť dole, keď tu sa zastavil. Nemeral som sem predsa toľkú cestu preto, aby som sa rpi dverách otočil a ušiel ako zbabelec. Nič nemôžem stratiť, môžem len získať. Vybehol som po schodoch späť k jej dverám a zazvonil som. Natešený som stál pred dverami a narýchlo premýšľal čo jej poviem, ale nič sa nedialo. Nik neotváral. Tak zazvonil znova a znova. Nič. Asi nieje doma. Tak predsa to bolo zbytočné. Pomaly začal schádzať dole po schodoch. Bol ešte viac sklamaný, ako keby ho  vyhodila. Chce ju vidieť, aspoň na chvíľku ...Zrazu okolo neho prebehlo dieťa, ktoré niečo vykrikovalo. Otočil sa za ním, keď chlapec vybehol až na posledný schod začal víťazne skákať. Louis sa zasmial. A v tom mu pri uchu zaštebotal ten krásny hlas, ktorý by rozpoznal kedykoľvek. Otočil sa a hľadel do toho mora čokolády. Dokonale sa topil .....

Make me smile II. -12

Noc som strávil na gauči a mojím budíčkom bolo revanie, ktoré sa ozývalo z  haly. Samozrejme. Chalani sem dnes mali prísť skúšať. Úplne som na to zabudol. Hlavu mám momentálne plnú iných vecí. Sedel som rpi klavíri. Mal som chalanom ukázať, čo som zložil ale myslienkami som bol úplne niekde inde. ,,Louis, halóóó. Si tu? ´´ zamával mi rukou pred očami Niall. Pozrel som sa na neho. Toto je moja jediná a posledná šanca. Toto nieje len taká náhoda. Dostal som šancu a musím ju využiť. ,,Chalani, mrzí ma to, ale dnes z toho nič nebude.´´ ,,Čo? Ako to, že nič z toho nebude?´´ spýtal sa ma nechápavo Zayn. ,,Idem si po šťastie.´´ povedal som s úsmevom, zdvihol som sa od klavíra a vybehol do izby. Vytiahol som malú cestovnú tašku a začal do nej hádzať tie najdôležitejšie veci. Pomedzi to, ako som pobehoval medzi kúpeľňou a izbou som vytočil letisko a objednal si let na Slovensko. Bude to dosť komplikované, budem musieť dva-krát prestupovať ale kvôli Betke mi to stojí. ,,Kam ideš?´´ ozvalo sa za mnou. Otočil som sa, bol to Niall. Nevedel som či mu to mám hovoriť. No on spoza chrbta vytiahol Jeden z časopisov a žiarivo sa usmial. ,,Takže takto si ideš za šťastím? Ako si sa o nej dozvedel?´´  Niallovi som v tejto veci mohol dôverovať. Oni dvaja si boli ako súrodenci. A predsa Niall bol ten, čo mi ju pomáhal hľadať a potom mi pomáhal liečiť srdce. ,,Tie časopisy mi doniesla El.´´ ,,El?´´ ,,Hej.´´ ,,Ona bola s ňou?´´ ,,Neviem, nič mi nechce povedať. Ale asi he. Ma tej titulke sú predsa spolu.´´ ,,Myslíš, že ju bola hľadať?´´ ,,Neviem, Niall. Nemám ani tušenia. A ak hej, tak potom prečo? Myslíš, že viem o tom, čo bolo medzi mnou a Betkou?´´ ,,Neviem Louis. Je v tom až príliš otáznikov.´´ ,,A ráve preto tam musím ísť. Musím si tie otázniky vyjasniť. Buď sa niečo zmení a my budeme môžno- opäť spolu. Alebo....alebo už nikdy. Nič tým nestratím. Môžem len získať. Niall, ja viem, že to čo hovorím nedáva zmysel, ale ja to musím urobiť. ´´ Bezradne som si sadol na postel. Niall sa postavil zo stola, na ktorom doteraz sedel, a sadol si ku mne. Chytil ma okolo pliec. ,,Rozumiem ti a budem ti držať palce. Choď za svojím srdcom. A nezabudni ju odo mňa pozdraviť.´´ Bol som rád za to, že Niall vôbec za mnou prišiel. On vedel o všetkom, čo sa vtedy stalo, o tom, čo som cítil, o tom po čom som túžil. Doviezol ma na letisko, kde mi ešte raz poprial veľa šťastia a potom sa s autom stratil v  medzi stovkami áut smerujúcich z letiska. Na letisku som čakal ešte hodinu, kým som mohol nasadnúť do svojho lietadla. Usadil som sa na svoje miesto a začala ma pohlcovať nervozita. Čo to vlastne robím? To len tak prídem a zazvoním ti na dvere? Akoby nič? Chcel som sa zdvihnúť a vziať nohy na ramená ale lietadlo sa začalo odliepať od zeme. Čakal ma najťažší boj...

V mobile som našiel pesničku, ktorú som mi tam tak dávno dala

Make me smile II. -11

LOUIS
Liam pred chvíľou odišiel a nechal mi tu kopec papierov, na ktorých boli popísané nové texty. Celú noc a celý deň sme nad tým strávili. Momentálne sa toto stalo mojím zmyslom života.Kapela. Vkladám do nej všetko. Kým si ostatní užívajú radovánky, ja sa venujem fanúšikom a kapele. Nezazlievam im to .Ale už sa pár krát stalo, že som v sebe pocítil pri pohľade na nich zvláštny pocit. Nechcel som si to priznať, ale bola to žiarlivosť. S Liamom sme si teraz viac než blízky. Obaja prežívame ten istý osud. CHalani, teda až na Nialla, o tom s Betkou nevedia. A vzhľadom na to, že sa už nikdy nestretneme ani nemusia vedieť. S kopou papierov som si sadol ku klavíru a začal skladať.

Niekto zaklopal. ,, Je otvorené!´´ zakričal som. Nechcelo sa mi vstávať. Do miestnosti vošla El. ,,Ahoj, už si sa vrátila? Ako bolo v Miláne.´´ Spýtal som sa s prekvapeným výrazom, pretože som si myslel že jej tá cesta bude trvať dlhšie. ,,Bolo....Fajn.´´ povedala so zvláštnym pohľadom. Nepáčil sa mi. Zamračil som sa pri tom, ako som si od nej bral hŕbu časopisov. ,,Čo to je?´´ ,,Darček.´´ povedala s úsmevom otočila sa a odišla. Zrejme do izby. Bývam tu sám, hoc by tu mohlo bývať aj osem ľudí. Je tu kopec hosťovských izieb a sem- tam (ako teraz El) tu niekto prespí. Zamyslene som sa pozrel na to, čo malo predstavovať darček. 

Bola to obyčajná hŕba časopisov rozdielna iba tým, že na jednom z nich bol prilepený nejaký popísaný papierik. Pekný vtip. Odhodil som ich na stolík a vrátil sa k svojej práci. No po chvíli mi to nedalo a pozrel som sa na ne opäť. Jeden som si vzal do rúk a začal ho skúmať. No, titulke som vôbec nerozumel. Bol v inom jazyku. A nebola to taliančina.... Táákže, nebola  Taliansku? A tá osoba, čo tam bola s ňou. Mala okuliare a vlasy cez tvár. Niečo mi hovorila ale nevedel som si spomenúť. Na rukách držala dieťa, ktorému nebolo vidno do tváre pretože ju mal otočenú dozadu. Pozrel som si ďalší časopis a ďalší. Až....,,Nie, to nieje pravda.´´ povedal som nahlas a časopis hodil na zem. Postavil som sa a začal prechádzať po miestnosti ako sup. Stále som sa ale jedným okom pozeral na časopisy. Nakoniec som to nezvládol a išiel si naliať jedného´´frťana´´, ktorého som do seba obrátil akoby nič. A potom ďalšieho a ďalšieho. Vzal som jeden z časopisov a vybehol po schodoch na poschodie. Bez zaklopania som vtrhol do hosťovskej izby, kde sa svietilo.  ,,Heej!! Čo tu chceš?! Ak nevidíš, tak sa prezliekam!´´ ,,To mi je teraz jedno! Odkiaľ sú tie fotky?! Kde si v skutočnosti bola?! a hlavne: S KÝM!!!´´ ,,Podľa toho, ako si nahnevaný usudzujem, že odpovede na svoje otázky vieš. Tak načo si tu?!´´ usmiala sa na mňa. Presne toto chcela, mrška! ,,Odpovedz mi El!´´ ,,Louis, choď dole a zamysli sa nad tým. Pomohla som ti viac než dosť. Teraz je to na tebe.´´ Usmiala sa na mňa a vyhnala ma z izby.A ja som si frustrovaný sadol v obývačke na pohovku a všade okolo seba rozložil tie časopisy. V ruke som nedržal pohár s alkoholom ale fľašu s alkoholom. Pohár by mi v tejto situácii nepomohol. Ani neviem koľko som tam takto sedel. Každý časopis som si pozrel minimálne päť-krát. Naozaj je to ona??? Myslel som si, že sa z môjho života vytratila úplne. Ale teraz sa vrátila. Prečo?! Nakoniec mi pohľad ostal visieť na časopise, ktorý bol obohatený papierikom. Žeby to bola jej adresa?

Make me smile II. -10

,,Odíďte so mnou.´´  vybafla na mňa El pri obede.  Ostala som sa na ňu pozerať a v hlave som si spracovávala, ako by to vlastne dopadlo. Prišla by som tam. S dieťaťom. Pri ktorom je zjavné, že je môj. A ktorý ľuďom dooosť pripomína Louisa. Vôôôbec by mu to nedošlo keďže vie, že bol môj prvý. A čo potom? Čo ak sa zmenil? Čo ak nás neprime? Ako to bude vyzerať, keď sa o tom dozvie verejnosť? Neviem, či chcem prísť o súkromie, či chcem Samka vystaviť takému nátlaku. ,,El, to nepôjde. Nemôžem len tak zo dňa na deň odísť. Mám prácu. Ťažko som si ju zháňala a je to náš jediný zdroj prímov. Nemôžem sa jej len tak zbaviť. A Samko to isté. Škôlka, škola.....Jednoducho nemôžem.´´ ,,Ale Veď by sme ti pomohli. Zoženieš si prácu aj tam. A podľa toho, čo som videla je Samko viac než šikovný. Zvládne to tam. ´´ ,,Ale je to ešte dieťa. Človek, ktorý sa učí angličtinu a príde tam má čo robiť aby sa aklimatizoval, začal chápať...nieto ešte dieťa. ...Viem sama aké som mala s tým problémy. TO čo on ovláda je len začiatočnícka angličtina. Nechcem aby mal z toho nejaké traumy.´´ ,,Ale..´´ ,,Nie El, naozaj to nepôjde. Cenním si toho, že si sa vybrala ma hľadať. A vložila do toho toľko úsilia a že mi chceš pomôcť. Ale ja nežijem tak jednoduchý život ako vy. Mám na krku pôžičku, musím platiť nájom, Samkovi veci, nejak nás uživiť, auto.... nemôžem sa len tak zobrať a odísť. Prepáč.´´ El ostala len ticho sedieť a dívala sa von oknom, Premýšľala. Bolo na nej vidieť ako sa všemožne snaží vymyslieť spôsob ako ma dostať do Anglicka. Ale ja som sa jednoducho už rozhodla. Je to až príliš veľké riziko. ,,Ale cez prázdniny vás môžme prísť pozrieť.´´ nadhodila som, len aby som jej trochu zlepšila náladu. A podarilo sa.
Po obede som sa vrátila späť do práce zatiaľčo si El skočila prezrieť slovenské obchody a butiky a využiť naše služky. Po obede sme sa stretli a spolu vyzdvihli Samka a El nás pozvala do kina na rozprávku a potom na večeru. Bolo to krásne zakončenie nášho krátkeho stretnutia. Hoc som si pri ňom zažila dosť stresov a nervou som rada, že prišla.
O dva dni som bola zasa vo svojom stereotypnom živote. Ráno som zaviezla Samka a potom sa išla do práce. Zaparkovala som na stráženom parkovisku pri tržnici neďaleko práce a pozdravila postaršieho pána v búdke. Prešla cez prechod na chodník a potom okolo trafiky rovno do práce. ALE! Dnes to bolo inak. Keď som prechádzala okolo trafiky zastavila som sa, spravila pár krokov späť a otočila sa k výkladu. Oči som vypleštila, ústa otvorila a srdce vynechalo najmenej štyri údery. Pozerala som sa na titulky  minimálne šiestich bulvárnych časopisov, na ktorých bola fotka El (čož by mi ani tak nevadilo) ale bola som tam aj JA . A na dvoch sme boli odfotené  spolu so Samkom, keď sme odchádzali z kina a ja som ho niesla na rukách. Našťastie mal otočenú hlavu, takže mu nieje vidno do tváre. Začala som si čítať titulky. MODELKA ELEANOR CALDER SA OBJAVILA NA SLOVENSKU..... BÝVALÁ PRIATEĽKA LOUISA TOMLINSONA BOLA ZAHLIADNUTÁ V ULICIACH JEDNÉHO ZO SLOVENSKÝ MIEST SPOLU S NEZNáMOU ŽENOU A DIEŤAŤOM.....SÚ TO KAMARÁTKY, ALEBO ICH SPÁJA NIEČO INÉ....a kopu iných. Vbehla som do trafiky a vyžiadala som si každý časopis, v ktorom sa o nás písalo.

Make me smile II. -9

,,No, a ja a Louis..... Neviem, či to hovoriť....´´ podoprela si hlavu rukou. Vyzerala utrápená. ,,Po tvojom odchode bol zvláštny. Smutný, utrápený. Uzavrel sa do seba. Zavrel sa do izby,  skoro s nikým sa nerozprával. Ani so mnou, asi s rodičmi či dievčatami a ani s chalanmi. Tvoj odchod ho zložil. Tak skvelo ste si rozumeli.Zrazu to už nebol on. Akoby s tebou odišiel kus neho. ´´ Pri týchto slovách som mala čo robiť aby som sa nerozplakala. ,, Snažil sa náš vzťah udržať. Ale....nebudeme si klamať. Boli sme na tom už dosť zle aj keď ty si bola v Anglicku. Ten vzťah nemal budúcnosť. Snažili sme sa ho udržať už len z princípu. Už len kvôli tomu čo všetko sme spolu zažili mi bolo ľúto aby to skončilo. Boli sme spolu v Paríži, na horách, na Hawai. Ale, jednoducho to už nebolo ono. Nakoniec sme obaja priznali, že lepšie bude, keď ostaneme priateľmi, že takto si iba navzájom ubližujeme.´´ Ostala som ticho sedieť a spracovávala som túto informáciu. Takže oni sú už spolu neni? ,,Ale? Veď sa písalo o zásnubách, svadbe...´´,,Nie, nie. To sa písalo na základe toho, že sme s Perie raz zavítali do svadobného salónu. Chcela si len tak pozrieť šaty. No a všetci to pochopili tak, že sa idem vydávať ja. A vznikla táto kačica.´´ Ostala som ticho sedieť. Ak  je to tak ako povedala El, tak prečo sa Louis za mnou nevybral? Prečo sa ma nevybral hľadať? ,,Chýbala si nám. Aj dievčatá sa na teba stále vypytovali....Vlastne? Prečo si s nami prerušila kontakt?´´ V hrdle sa mi vytvoril obrovský knedlík. Nemôžem jej to predsa povedať. ,,Nepochopíš to.´´ ,,Prečo nie?´´ ,,Jednoducho som to vtedy uznala za vodné a najlepšie riešenie.´´ Povedala som ráznym tónom,jednoducho som sa už nemala chuť o tom rozprávať. Ale ten chrobák, čo mi nasadila do hlavy, mi nadal. ,,Ako je to teraz medzi tebou a Louisom?´´ ,,Sme len priatelia. Louis sa spolu s Liamom venuje hlavne hudbe. A ja som začala dostávať kopu zákaziek, vrátila som sa na mólo a o dva mesiace by som mala ísť predvádzať pre Victoria Secret a stáť sa jednou z ich tvári.´´ Zahvízdala som. ,,Waw. To je super. Som šťastná, že sa ti niečo také podarilo.´´ Bolo to obdivujúce. Dostať sa do takej spoločnosti dáva zabrať. To že sa to El podarilo bolo skvelé. Zvyšok dňa sme strávilipokecávaním. Keď sa už chystala k odchodu navrhla som jej, aby prespala u nás ale odmietla, že má objednaný hotel a nechce nás rušiť. Bolo super takto s ňou stráviť deň. Cítila som sa ako pred rokmi. Keď stála vo dverách ešte sa otočila a zohla ku Samkovi. ,,Tak strašne mi pripomínaš Louisa, akoby si mu z oka vypadol. Ale ani maminu v sebe nezapreš.´´  Pohladila ho po tvári. Pri jej slovách ma zamrazilo, ale nebolo na nej vidieť nijaké podozrenie. ,,Je nádherný.´´ S týmito slovami sme sa rozlúčili. Dohodli sme sa, že sa zajtra stretneme na obede vzhľadom k tomu, že ona pozajtra odchádza. Totižto, týždeň zabila len tým, že ma hľadala.

Make me smile II. -8

,,Bála mojej reakcie? Prečo? A prečo by si to mala medzi nami pokaziť?´´ ,,No, predsa váš vzťah.´´  ,,Náš čo? Vzťah? Veď ja som s Petrom nič nemala!´´ Dokorán som otvorila ústa a ostala sa na ňu porezať. Tak toto je sen. Doslova a do písmena som treskla hlavou o stôl. Tak toto je moc aj na koňa. Ja tu revem, lebo som v tom, že vedela o mojom pomere s Louisom a odpustila mi a dokonca ma chápe a chce mi pomôcť a potom zistím, že vlastne každá točí o niečom inom. ,,Bet? Si v poriadku? Ja som s Petrom nič nemala! Prisahám! Odkiaľ to máš?! To si si fakt myslela, že s ním mám pomer? To by som ti nikdy nespravila!´´  Teraz som fakt nevedela či plakať alebo sa smiať. ,,El, to je v poriadku. Asi došlo k nedorozumeniu. Nepochopili sme sa.´´ Chytila som ju za plece a usmiala sa na ňu. Chúďa, bola taká vystrašená a vyľakaná. ,,To , to preto si Petra opustila? Pretože si si myslela, že má so mnou pomer?!´´ ,,Nie....El som vyčerpaná. V posledné dni je toho na mňa moc. Už ani neviem čo hovorím. Mala by som si dať pauzu.´´ Keď som sa na ňu pozerala dostávala som ešte väčšiu chuť sa smiať. Tak som sa snažila to v sebe udržať, že mi začali tiecť slzy. ,,Bet! Prepáč! Nechcela som ti pokaziť život. To všetko kvôli mne, kvôli tomu nedorozumeniu...´´ Začala plakať. ,,El. Nie, nie, nie. Medzi mnou a Peťom by to tak či tak skončilo. Nevyčítaj si to. Nič sa nestalo. Aj tak by sme nakoniec ostali samy.....A možno to tak malo byť. Veľa vecí ma to naučilo.´´
S El sme spolu strávili celý deň. Rozprávali sme sa a ja som sa toho kopec dozvedela o chalanoch. Harry ostal naďalej lámačom ženských sŕdc a ešte si nenašiel stále dievča. Zayn a Perrie sa minulý rok vzali a teraz čakajú bábko. Liam je sklamaný láskou a tak sa teraz venuje hlavne hudbe. Píše neustále texty a skladá hudbu. Je to jeho spôsob ako sa nezblázniť zo zlomeného srdca. Najprv rozchod s Danielle, s ktorou boli spolu tak dloho, že by si človek myslel že z toho bude svadba. A potom ten istý koniec so Sophie. Jednoducho ho to poznačilo a teraz nechcem mať s láskou nič spoločné, aspoň kým si nedá dokopy srdce. Niall si svoju vyvolenú našiel v dave medzi fanúšičkami. Nebola tak úplne ich fanúšička, volá sa Michell. Bola na ceste do mesta, keď ju medzi seba strhol dav dievčat, ktoré prenasledovali chalanov. Niall si všimol, že niečo leží na zemi a tam sa horko-ťažko pomedzi hŕby tiel, ktoré ho ťahali a škubali a pomohol jej postaviť  sa. Ochranka ju spolu s chalanmi odviedla do bezpečia. Lenže, chúďa, dav ju so sebou strhol tak, že spadla na zem, dostala otras mozgu a ešte ju aj pošliapali. Preto ju Niall hneď odviezol do nemocnice. No sa prvé čo uvidela, keď sa zobudila bol on. No, nie je to romantické? Zatiaľ spolu chodia, ale  vraj to vyzerá dosť sľubne. Na ňu a Louisa som sa nechcela vypytovať. Nebola som si istá, či to vôbec chcem. No, keď začala hovoriť ostala som v šoku ....

Make me smile II. -7

,,Aaaa.´´ strhla som sa pozrela na bordovú ruku. Rýchlo dom dobehla ku umývadlu a pustila si na to ľadovú vodu. Ešteže to bolo len trochu vody. El sa hneď strhla pribehla ku mne. ,,Si v poriadku?´´ pozrela sa mi na ruku. ,,Musíš si na to dať niečo ľadové. Máš mrazenú zeleninu? Bez slova som prikývla a ukázala na mrazničku. El ju otvorila a vybrala z druhého šuplíka zeleninu a dala ju do utierky a tú priložila na ruku. Neveriacky som sa na ňu dívala. Nečakala by som, že práve ona by mi pomáhala. Veď jej chalan  ju podviedol so mnou.... tak prečo? Možno o tom nevie. ,,Sadni si.´´ povedala a sama doniesla poháre na stôl. Pootočila sa a zadívala na Samka. Nemala som z toho dobrý pocit. Neviem, či je čas na to aby som jej povedala pravdu. Ale veď sama na ňu prišla tak prečo to zatajovať, aspoň zo seba zložím to bremeno. Nech to dopadne akokoľvek. Možno ma tu zabije od hnevu, možno mi spraví zo života peklo, neviem. Ale už to nebudem v sebe dusiť. ,,Vieš El, nevedela som o tom, keď som odchádzala z Londýna. Ale, asi by som sa zachovala tak isto. Nechcela som vám ničiť šťastie.´´ ,,Ale prosím ťa. Veď by si nám ho vôbec nezničila. Prečo si to nepovedala? Všetci by ti pomohli. Mali by pre to pochopenie. Nik by ťa predsa pre to neodsudzoval. Je od teba krásne, že napriek tomu všetkému si si ho nechala a zvládala to. Pomohli by sme ti, všetci. Aj ja. Viem, že sme mali medzi sebou nejaké nezhody ale na to ani nezáleží. Mám ťa rada napriek tomu čo sa stalo.´´ ,,Viem, prepáč, mala som vám to povedať. Nemala som to zatajovať. Ale keď som na to prišla bola som už tu a dostala som strach ako by to dopadlo, keď by ste sa to dozvedeli. Bála som sa, že by som vám pokazila život. Chalani majú svoj sen a za tým si idú, ale ja a Samko sme v ich pláne neboli. Preto som sa rozhodla to zatajiť.´´ ,,Bet. Zlato. Po tvojom odchode sa všetko dalo to takých koľají v akých to malo byť. Už od začiatku. Lenže my sme to cez našu zaslepenosť nevideli a potom sa trápili. Mala si nám to povedať, pomohli by sme ti. Vrátila by si si do Londýna a bývala u Tomlisonovcoch, kým by sme ti niečo krásne nenašli. Boli vy radi. Všetci.´´ Srdce sa  mi po jej slovách zachvelo. Takže oni sa s Louisom po mojom odchode rozišli? A ostali priateľmi? A ona sa na mňa za to nehnevá? Asi to už brala tak, že ich vzťah aj tak už nemá existenciu. Och. Chcelo sa mi z toho všetkého plakať. Takže Louis. Ja a Samko. Mohli by sme byť spolu. Prvá slza si našla cestu. ,,Nepláč.´´ s úsmevom mi ju zotrela. ,,Aj tak nechápem ako ťa mohol opustiť. Ako ťa mohol len tak jednoducho nechať ísť. A ešte keď ste spolu prežili tak krásne chvíle a ty si čakala jeho dieťa. Je to riadny pako, keď ťa na to všetko nechal sám. ´´ Rozčúlila sa a utešújúco ma pohladila po ruke. Nikdy by som si nemyslela, že práve ona bude mať pre to také obrovské pochopenie. Asi to nikdy nepochopím. Ale, jednoducho je to jeden úžastný človek, ktorý má obrovské srdce plné lásky a pochopenia. Stala sa mojím vzorom. ,,Nevedel o tom. A potom som sa mu to bála povedať, pretože som sa bála tvojej reakcie. Nechcela som to medzi vami pokaziť.´´

Make me smile II. -6

Nie, nezabudla som na vás :) zlatíčka, len teraz sa nám pokazil net tak som bola okolo týždňa bez neho, až včera som to opravila.Prepáčte, mrzí ma to.....dúfa, že sa vám bude páčiť časť a že vám to nejak vynahradím :) :*  Bajuš :)

Oprela som sa o dvere a zhlboka začala dýchať. Pochytila ma panika. Tašku som hodila na zem a začala pobehovať po byte. Hlavu som mala úplne vygumovanú, nevedela som čo robiť. Až som sa zastavila pred zrkadlom a zapozerala sa na seba. ,,Spamätaj sa a vzchop sa!´´ povedala som si, čím som si chcela dodať odvahy, no márne. Rýchlym krokom som išla ku dverám a otvorila ich, ale tam nik nestál. Poobhľadala som sa, ale nikde nikoho nebolo. Potom som počula slabé buchanie, ktoré išlo zo schodiska. Otočila som sa na Samka, ktorý stál vo dverách. ,,Ostaň tu, zlatko, ja si len niečo vybavím, hej? Ak chceš, tak si pusť televízor.´´ Samozrejme, že ako som dopovedala poslednú vetu chlapca už nebolo. Pochopiteľné. Ja som sa rozbehla dole schodami. ,,Stop, stop.´´ kričala som po celý čas, len aby som dotyčnú osobu zastavila. Konečne som ju dobehla, ale moje pľúca to už nezvládali. Sadla som si na schody a zhlboka to predýchavala, len aby som nedostala z toho behu ešte aj infarkt. ,,To bolo pekné privítanie.´´ prehovorila ku mne osoba po anglicky. Keď som započula tak čistú angličtinu zamrazilo ma. ,,Bol to šok. Prepáč. Nevedela som, ako zareagovať. Na toto som nebola a zrejme ani nebudem pripravená. Nemyslela som, že ešte niekedy niekoho z vás stretnem.´´ ,,Hmmmm.´´ ticho. Ja som sedela na schodoch a pozerala sa na svoje obité topánky len aby som nemusela čeliť pohľadom a nado mnou sa skláňal tieň. ,,Ten chlapec je tvoj?´´ zamrazilo ma. Alebo lepšie povedané: smrť ma preskočila...ako zvykla hovoriť starká. ,,No...mmm...nie, to je kamarátkyn syn. Musela pracovne odcestovať, tak jej ho strážim.´´  ,,Beta!!!! Si normálna? Zapierať vlastného syna!! Hanbi sa!!!!´´ kričal mi vo vnútri hrubý hlas. ,,Mmmmm...nechceš ísť na čaj?´´ snažila som sa čo najrýchlejšie zahovoriť tému. Odpoveďou mi bolo len slabé prikývnutie. Och, tie oči, tie pohľady. Stále som mala na tele zimomriavky. Keď sme vstúpili do bytu začali sa mi triasť ruky. Toto nie je dobré. Toto nie, všetko tým len pokazím. Vošli sme do obývačky, na ktorú sa napájala hneď aj moja malá skromná kuchyňa. Ako sme prekročili prah  naše pohľady smerovali k môjmu malému škriatkovi, ktorý bol taký ponorený do pozerania, že nás ani nevnímal. ,,Podobá sa ...´´ ,,Aký si dáš čaj? Alebo ti spravím kávu?´´ Snažila som sa odviesť tému a myšlienky ďaleko od pravdy. Samka budem chrániť, je to môj syn a nikomu nedovolím aby mu ublížil. Je ešte moc malý na to, aby niečo takéto pochopil. Aspoň nateraz. ,,No, Dám si kávu, ďakujem. Tá by teraz bodla.´´ Do kanvice som naliala vodu a dala ju zovrieť. Zatiaľ som si nachystala dve šálky a nasypala do nich kávy. Mne extra porciu, aby mi to dodalo sily a energie na to, čo ma teraz čaká. ,,Zmizla si. Už sme si mysleli, že ťa nikdy neuvidíme.´´ ozvalo sa potichu. Teraz si budem musieť dávať pozor na to, čo poviem.  ,,Hmmm.´´ mykla som plecami. Asi najrozumnejšia odpoveď, ktorou nič neskazím. ,,Nemala si byť niekde v zahraničí?´´ ,,Nooo, vrátila som sa a tu doštudovala.´´ jednoduché. Dobre, zatiaľ sa držíš Bet. ,, A ...kde je Peter?´´ jasné, nikdy nevedeli povedať Peťo, preto ho radšej volali Peter. Toto bola jasná rana do srdca. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa zahnať všetky spomienky ktoré sa mi objavili pred očami pri spomenutí jeho mena. ,,Odišiel.´´ Ticho prehlušila len pištiaca kanvica. Zodvihla som ju a zalievala kávu, keď. ,,Možno neviem po slovensky, ale mami je dosť podobné mom. A tú podobnosť tiež nezaprieš! Dokedy chceš ešte hrať to divadielko?! ´´ .....horúca voda sa mi vyliala na ruku....

Make me smile II. -5

Prešli ďalšie dva roky. Dva nesmierne dlhé roky. Boli pre mňa ťažšie ako ktorýkoľvek rok odkedy som ostala sama. A to preto, že som si plne uvedomovala akú chybu som spravila. Uvedomovala som si, že Louisa milujem a nikdy neprestanem. Ale čo z toho keď som sa najväčšou chybou môjho života pripravila o šancu ešte niekdy s ním byť. Jasne som mu dala najavo, že už o neho nestojím. A svoj kríž si teraz musím niesť sama. Stala sa zo mňa úspešná absolventka s červeným diplomom. Počas praxe som praxovala v  jednej špeciálnej škole  pre deti poruchami osobnosti alebo správaním a na moje čudovanie mi po ukončení praxe navrhli aj stále miesto po skončení školy. Je jasné, že som to hneď prijala. Musela som nás nejak živiť. Platiť za auto, byt, malému škôlku, stravu.... Nikdy som si nemyslela, že je to až tak zložité a náročné. Rozrátať každú korunu tak, aby som poplatila šeky a popritom sme si mali aj čo vložiť do úst. A k tomu o rok ide Samko do prvej triedy. Takže teraz je na rade riešiť aj toto. Kúpiť novú školskú tašku, dosky, peračník, prezúvky, zošity, pastelky a ja neviem čo ešte. Nemohla som si pomôcť a odolať a tak som dala Samka do anglickej škôlky. Čož dosť poznačilo náš rozpočet ale toto som jednoducho musela urobiť. Viete aké to bolo, keď sa na mňa pozrelo chlapča, ktoré vyzeralo presne ako Louis a ešte na mňa aj prehovorilo po anglicky? Povedať, že mi srdce skákalo je slabé. Tak neskutočne mi ho pripomínal.

,,Samko, poď už, prídeme neskoro.´´ kričala som na malého z kúpelne. Dokončovala som líčenia zatiaľ čo sa malý pozeral na rozprávky. Dneska sme trošku prispali, takže si musíme pohnúť. Peňaženka, doklady, kľúče, papiere do roboty...všetko som hádzala do tašky. ,,Sami, bež si obuť topánky a počkaj ma pri dverách.´´ Malý odišiel a ja som ešte lietala po obývačke a zbierala posledné potrebné veci. Počula som klopanie. ,,Sami, otvor prosím!´´ zakričala som.
Samko si obul topánku a potom sa postavil zo stolčeka a otvoril dvere. Pohľadom prešiel po nohaviciach, mikine až na tvár osoby stojacej pred ním. Muž sa na neho usmial a skôr než stihol niečo povedať sa Samko otočil na päte a zakričal na mamu. ,,Mamííí, je tu nejaký ujo.´´  Povedal akoby nič a rozišiel sa do kuchyne pre kroasant, ktorý si tam zabudol.
To snaď nie je možné, teraz keď nestíham sa mi sem nahrnie ten chlap. Nemohol prísť včera?! Totižto, pokazila sa mi práčka a opravár ju opravil ale preto, že som nemala pri sebe dosť peňazí povedal, že sa zastaví neskôr a vyplatím ho. Áno, bol zlatý. Predsa, nie každý sa v dnešnej dobe vie takto chápavo zachovať. Ale teraz fakt nestíham! Tašku som si zavesila na plece a vylovila z nej peňaženku. Hrabajúc sa v nej som došla ku dverám. ,,Ďakujem pán Krajčí, že ste s tým počkali. Veľmi mi to pomohlo. Ste zlatý.´´Z peňaženky som vytiahla potrebnú sumu a konečne zodvila hlavu. Pri tom pohľade ma zamrazilo. Ostala som stáť ako obarená. Nebola som schopná ničoho. Až keď som sa po niekoľkých minútach spamätala zabuchla som čo najrýchlejšie dverami.

Make me smile II. -4

Ďakujem zlatíčka :* :* :* ...som strašne rada, že sa vám páči pokračovanie. :D Mrzí ma, že to tu pridávam s dosť veľkým odstupom...ale asi to poznáte, sú prázdniny a niekedy neviem kde mi hlava stojí :D ...ale ďakujem za vaše komentáre a stálu návštevnosť :D nechajte sa prekvapiť a príjemné čítanie :D :* .... Bajuš :)

Zazvonil telefón. ,,Boli tu. Hľadali ťa. Neboj sa, nič som im nepovedala. Len to, na čom sme sa dohodli.´´ Počula som v telefóne mamin hlas. Až vtedy som si vydýchla. Celý víkend som tŕpla, pretože som sa bála, že sa tu objavia. S mamou sme sa dohodli, že ak prídu k nám domov povedia im, že som odišla študovať do zahraničia. Presnejšie do Talianska. A že som skončila so starým životom, že s nimi už nechcem mať nič spoločné. Bolo to až moc kruté, ale bol to jediný spôsob ako ich donútiť na mňa zabudbúť. A plán vyšiel. Sadla som si na hojdačku na záhradu a začala nad tým všetkym rozmýšľať. Zrazu som si už nebola istá, či to čo som spravila bolo správne. Odrazu som zatúžila po stretnutí. Začali mi chýbať tie časy, keď dme boli spolu všetci. Keby som ich videla aspoň z dialky.... No, kvôli tomu čo som práve spravila sa zejme už nikdy viac nestretneme. Zahnala som slzy a všetky spomienky a začala si užívať posledné chvíle v tomto krásnom meste.

Čas bežal a ja som sa hneď po návrate z Oravy začala učiť na bakalárku a všetky skúšky čo ma čakali. Naveľa, naveľa som tp nejak zvládla. Doteraz nechápem ako, pretože som bola taká vystresovaná že si niekedy myslím, že ma nechali prejsť len z ľútosti. Ale hrdá som vychádzala z budovy univerzity pred ktorou ma čakali naši....ako darček som od nich dostala auto. Nie, nepredstavujte si nejaké nablískané luxusné auto, ktoré na mňa čakalo. Keďže som mala Samka bolo nemyslitelné chodiť bez auta. Trebalo ísť k doktorovi, na nákup či na víkend domov. S malým dieťaťom sa to nedalo ísť cez celé mesto autobusmi. A tak mi naši prispeli na auto. Je to obyčajné, ojazdené auto z bazaru ale mne to stačilo.
Sedela som na pohovke. Samko už spinkal a ja som si dorábala posledné veci do školy a popíjala pri tom vínko. ,,Prečo všetky deti majú ocka a ja nie...´´ ozvalo sa spoza mňa až ma trhlo. Tejto otázky som sa bála. bála som sa toho, keď príde. Nevedela som na ňu odpovedať. Zrazu som mala v ústach sucho a na hrudi nepríjemný tlak. Kývla som na Samka, aby prišiel ku mne. Sadol si mi na kolená a smutne sa na mňa pozrel. ,,Vieš, niektorí ockovia nie sú takí super akoby sme chceli. Musia veľa pracovať, cestovať....a niekedy tieto veci majú radšej ako svoje rodiny.....´´ V hlave som mala úplne vygumované, ani som poriadne nevedela čo rozprávam. Hovorila som prvé, čo mi napadlo. ,,Takže ocko ma nemá rád?´´ so slzami v očiach sa na mňa pozrel. ....och zlatko, on o tebe ani neviem. Keby o tebe vedel miloval by ťa najviac na svete....

... ,,Zlatko má ťa rád, ale....ono je to zložité. Nechcem zaťažovať tvoju hlávku. Raz ti to všetko vysvetlím. Ľúbim ťa. Najviac na svete chrobáčik.´´ Tuho som ho objala a zadržiavala slzy. Keď som malého uložila a potom si ľahla aj ja spustila som plač, ktorý som sa snažila tlmiť tým, že som si pritisla vankúš na tvár.  Vidíš Beta?! Bolo ti to treba? O čo ti išli?! Veď Louis ťa miloval. Rozišiel sa pre teba s El. Tak čo si zas vymýšľala? Prečo si mu to nepovedala? Toto si chcela? Pripraviť dieťa o otca?! Trápiť to? Skvelé, môžeš si blahoželať!!! ....nadávala som si v duchu. Chcem to vrátiť späť. Chcem jeho späť. Kiežby sa dal vrátiť čas. Louis, potrebujem ťa. Milujem ťa.....

Make me smile II. -3

Malý rástol a ja som popri výchove dieťaťa chodila do školy. Tieto dve veci sa stali náplňou môjho života a ja som sa ich obe snažila robiť na 100%. Na to, aby som ešte popri tom chodila do práce som už jednoducho nestačila a tak mi s financiami pomáhali naši. Strašne mi pomohli, neviem kde by som teraz bez nich bola. Ale oni neboli jediný, ktorí sa stali mojími anjelmi strážnymi. Nika, Gabi, Kika, Marek alebo Maťo mi pomáhali ako sa len dalo. Keď som mala prednášku vždy mi prišiel k malému ten, ktorí ju v tom čase nemal. Snažili sa mi pomáhať čo najviac sa im dalo len preto, aby som ja nemusela zanedbávať školu. Maly rástol a zrazu sme všetci pokope oslavovali jeho prvý ročik. Ani som nepostrehla ako ten rok ubehol. Prvý rok bol za nami a ja som večer sedela na balkóne a rozmýšľala o tom, ako to bude ďalej. Čo mi ešte život chystá? Aké prekvapenia? Aké nástrahy?
Samozrejme, že som mala v živote nachystané aj nejaké to vzrúšo. A to prišlo vtedy, keď sa mi skončila jedna z prednášok a spolužiačka sa začala sťažovať na to, ako musí ísť spolu s mladšou sestrou na koncert One Direction. Pri tej vete som zamrzla. A keď povedala, že koncert je dokonca tu v Bratislave vedela som, že je zle. Toto nedopadne dobre. Už nebola v bezpečí. Narýchlo sa jej spýtala, kedy presne je koncert a potom utekala na byt ako najrýchlejšie vedela. Popri malom ani nestíhala sledovať správy či čítať časopisy. Vôbec nemala ani len tušenie, že by sa sem chytali. Prišla som domov a zbesilo začala behať po byte. Schmatla som cestovku a začala do nej hádzať veci. ,, Čo robíš?" Prišla za mnou Kika, ktorá vtedy bola pri malom. ,, Musím zmiznúť! Idú sem, budú ma hľadať! Musím odtiaľto odísť!" ,, Kto sem príde?" Nechápavo sa na mňa pozerala. Nevedeli totiž, že som niekedy vôbec niečo s Louisom mala a ani to, že som sa s nimi stretla. Chceli vedieť vysvetlenie ale ja som sa rozhodla mlčať. Skúšali hádať. Či náhodou nieje môj bývaly nejaký násilnik a podobne. Balila som sa a nakoniec som zistila, že ani neviem kam. Domov? Tam pôjdu hneď, možno sa dozvedia, že byvam tu a tak pôjdu sem. Kam sa vlastne chcem skryť?! Bezmocne som si sadla na gauč a slzy sa mi začínali drať do očí. ,,Mami? Prečo si zbalila veci? My niekam ideme? A pečo plačeš?" Prišiel za mnou už čerstvo dvoj-ročný syn. ,,Kam ideme?" ,, Na výlet." ,, A kam?" ,, Ešte neviem zlatko, choď si zbaliť hračky." ..... ,,Kam pôjdeme?! Všade nás nájdu!" Začala som bezmocne plakať. Bola som v koncoch. ,, pôjdeš k nám. Na ako dlho len chceš. Ja sa domov vraciam zajtra, pojdete so mnou." Povedala Nika rozhodným hlasom. Spolu s rodičmi a mladšími súrodencami bývala na Orave v domčeku ako z rozprávky. A tá príroda.... zamilovala som sa do toho miesta... Hneď na druhý deň sme spolu s Nikou vycestovali. A v priebehu víkendu sa stalo tak, ako som predpokladala...

Make me smile II. -2

Rozhodla som sa túto kapitolu života uzavrieť nadobro a začať žiť novú. Nemohla som ostať doma, pretože ako náhle by mi začalo rásť bruško ľudia by začali špekulovať a ohovárať. A viem, že by to neostalo len pri mne ale začali by ohovárať aj mojich rodičov a ubližovať im a to som nechcela. Nechcela som, aby zakaždým keď výdem na ulicu sa za mnou všetci otáčali a šuškali si. Chcela som si prenajať nejaký malý bytík niekde pri škole. Odísť odtiaľto do nového mesta, kde ma nikto nebude poznať, kde ma nebude nikto riešiť a nechajú ma žiť si svoj život. Mala som niečo ušetrené ale rodičia mi nechceli dovoliť zaplatiť to sama. Nenechali ma v tom samú. Hoci som im toto vyviedla ostali pri mne a podporovali ma. S ockom som vyhliadla celkom pekný bytík blízko školy, mamina mi tam na uvítanie ušila krásne karované závesy a obaja spolu s bratom mi to tam pomohli zariadiť presne tak ako som chcela. Začala som chodiť do školy, stretla skvelých ľudí, ktorí mi so všetkým pomáhali. Bruško mi začalo pomalinky rásť a ja som sa z toho nenormálne tešila. Fotky z ultrazvukov som si všade vylepovala a založila si knižku kde som si značila všetko podstatné. Mala by to byť taká malá kniha jeho celého detstva.
Mesiace pomaly utiekali a moje bruško stále rástlo a rástlo. A malé sa značne prejavovalo a dávalo mi najavo, že tu je. Kopalo teda zaručene dosť. Nechcela som si nechať povedať, či to bude dievčatko alebo chlapec. Chcela som sa nechať prekvapiť. Môj čas sa blížil a spolu s priateľmi som nakupovala výbavičku malému. Boli to skvelí kamaráti. Vymaľovali malému izbu a pokreslili po stenách zvieratká, chlapci sa pomordovali s postielkou a skriňami. A baby sa vyžívali vo vecičkách. A ja? Mňa posadili do kresla, vyložili mi nohy, do ruky vložili šálku kakaa.

A jedného dňa? Kráčala som po chodbe, keď som zrazu mala mokré nohavice. Až po chvíli mi došlo, čo sa vlastne stalo. Praskla mi voda a ja som začínala rodiť. Chytila ma jemná panika, pretože som sa bála a nechcela som byť na to sama. Ale Erika (jedna z kamarátiek) bola pohotová, hneď mi zaobstarala odvoz do nemocnice a spolu to so mnou odtrpela a bola mi oporou po celý pôrod. A keď som po prvý krát počula vetu:,, Máte krásneho syna.´´  Nevedela som, čo mám urobiť skôr. Či plakať od radosti alebo sa smiať. Bol taký malinky, krehúčky a len môj. ,,Samko, anjelik.´´ boli prvé slová, ktoré som mu povedala.

Stal sa stredobodom môjho života. Už som neriešila One Direction ani nič s nimi spojené....ale ako začal rásť a začali sa jeho rysy prejavovať staré rany sa otvárali. Mal tváričku ako Louis. A aj oči mal po ňom. Dúfala som, že sa mu ešte zmenia, ale nezmenili. Niekedy pohľad na neho tak neskutočne bolel, pretože som v ňom videla Louisa. Snažila som sa na to nemyslieť, ale bol to jeho syn a tým sa neokalmem.

Make me smile II. -1

Po dlhom čase ticha pridávam pokračovanie Make me smile :D ešte vôbec neviem koľko to bude mať častí ale dúfam, že sa vám bude páčiť :) Pekné prázdniny :) .....Bajuš :)

Od kedy som odišla z Londýna zmenilo sa toho veľa. Začala by som asi od začiatku.
Hneď ako sme sa s Peťom vrátili Jeho zdravotný stav sa veľmi zhoršil. Lekári to pripisovali letu. Zrejme to náhle stúpanie a potom klesanie všetko urýchlili. Bolo zjavné, že z nemocnice sa tento krát už nevráti. Bola som tam s ním každý deň od rána až do rána. Až jedného rána ma zo spánku prebralo pískanie prístrojov, na ktoré bol pripojený. Nevedela som čo robiť. Jediné na čo som sa zmohla bolo kričať a plakať. No on sa mi už nevrátil. Sedela som na nemocničnej chodbe a zrazu som cítila vo svojom vnútri obrovské prázdno. Akoby už nebol dôvod na nič. Hoci som Louisa milovala, Peťa som milovala tiež. Bol súčasťou môjho života. A zrazu? Zrazu sa z neho vyparil a ja som nemala dôvod prečo vstávať. Louisa som nechala v Londýne a tu pre mňa už nebolo nič. Celé dni som nič nejedla a ja to málo, čo som zjedla som hneď vyvracala. Márne ma rodička presviedčali, prosili. Až o zašlo tak ďaleko, že som jedného dňa skolabovala. A v nemocnici ma nečakalo o nič väčšie prekvapenie. Doktor hneď na druhý deň za mnou prišiel so správou, že som tehotná. Vtedy vo mne aj to najmenšie svetielko zhaslo. Milujem deti, ale byť tehotná v takom mladom veku? Byť slobodnou mamičkou? Chcela som predsa študovať! Čo bude teraz? Kto mi pomôže? Myšlienky mi vírili hlavou. A skrsla mi aj tá myšlienka, že by som išla na potrat. Ale tú som rýchlo zahnala. Bezpochyby to bolo Louisove dieťa. A ono bude možno moja jediná spomienka na neho. Rozhodla som sa spraviť za svojím životom hrubú čiaru a začať odznova. Hneď ako ma pustili domov som sa prihlasila na vysokú a potom spravila to, čo teraz už aj čiastočne ľutujem. Ukončila som všeky kontakty či už s dievčatami, alebo s Niallom, ktorý ma ako jediný z chalanov stále kontaktoval a posielal mi maily aj s fotkami. Nemohla som predsa dopustiť, že by sa mi raz pred dverami objavil a videl by ma buď s bruchom alebo s dieťaťom v  náručí. Nútil by ma, aby som to povedala Louisovi, ale ja som nechcela. Možno ešte keď som bola v treťom mesiaci by som mala odvahu mu to povedať, ale potom prišla správa....ktorá ma presvedčila o tom, že nechcem aby sa o tom niekedy dozvedel. Na internete som sledovala anglické magazíny. Chcela som byť v obraze, čo teraz chalani robia.Keď už som sa rozhodla so všetkým skoncovať. No a vtedy sa tam objavil jeden článok. Louis s Eleanor. Robili presne to, čo som vtedy radila Louisovi ak chce zachrániť ich vzťah. Boli spolu na lyžovačke, na romantickom víkende v Paríži. Dokonca sa špekulovalo o zásnubách. Táto správa mi roztrhla srdce úplne.

                          

VŠETKO NAJLEPŠIE ! :D

Dnes má narodeninky Eni a tak jej prajem veľa šťastia, zdravia, lásky :* :D, pravých priateľov  a veľa úspechov a skvelých nápadov :D .....Eni, nech sa ti splnia všetky sny :) :D :* :*

Pri západe slnka 48- The End

Deň za dňom sa striedal a tak isto aj chalani striedali mestá a štáty. To čo sa dialo okolo nich bolo šialené. Zažili toho už dosť, ale to čo sa dialo na tomto turné..... Tak napríklad: práve mali koncert v Berlíne, už sa vracali na hotel, keď zrazu Naill vybehol zo svojej izby s vreskom bez trička a s nohavicami na členkoch. To prosím ho v izbe čakali tri fanúšičky úplne nahé na posteli. Ako sám povedal, to mu vôbec nevadilo, ale keď sa na neho vrhli a začali z neho strhávať tričko a nohavice.  ,,Veď oni ma chceli znásilniť, toto už nie je sranda!´´ hovoril trasiacim hlasom, keď  sa všetci váľali od smiechu na zemi. Harry dostal zasa v priebehu koncertu topánkou, ktorú niekto hodil, priamo do rozkroku. Zayna zas fanúšičky stiahli do davu, keď im podával ruku a na pódium sa vrátil bez náušnice a s nadtrhnutým uchom. Napriek tomu všetkému boli chalani šťastní. Toľko zážitkov im nikto nezoberie.
Blížili sa vianoce a to znamenalo, že im už ostávajú len tri koncerty a vracajú sa domov na sviatky. Harry sa neskutočne, po dlhej dobe bude zasa doma. Luxusné apartmány, kde je všetko na čo si človek zmyslí je fajn ale doma je doma. tešil sa aj preto, že Gemma si mala domov priviesť na sviatky priateľa. Tak bol na neho zvedavý, predsa jej ho musí najprv schváliť. No asi tým najväčším dôvodom bolo to, že na sviatky bude rodina opäť po rokoch spolu. Mark totiž prijal pozvanie a príde na sviatky. Harry nevedel, či príde sám alebo s Karin a Lukom. O Karin od svojho odchodu moc nepočul. Len to, čo mu Mark alebo Luk v telefonátoch náhodou spomenuli. Vraj ďalej študuje a s Wildym chce ísť na súťaž. Podľa Marka a Luka je jej výhra dosť pravdepodobná, pretože Wildy je divoký a rýchly kôň. Má silu za troch a s Karin sú ako jedno telo a jedna duša. A v tomto sa k nim Harry prikláňal. No nebol si istý, či chcel aby Karin prišla na sviatky. Áno, chcel ju vidieť ale bál sa, že staré rany by sa znova otvorili a bolesť, ktorú sa mu konečne podarilo ukojiť by opäť prepukla. A on už nechcel trpieť, už nie. Louis mu radil aby klin klinom vybíjal, čiže aby si našiel nejaké iné dievča/ dievčatá. Aby žil tak, ako predtým .Ale Harry to už nechcel. Už nie. Mať každú noc iné dievča? Nie, po tom čo prežil s Karin už nie.
...............................................................................................................................................................

Koncert sa skončil a Harry ostal v hale sám. Chalani odišli skôr, ale jemu sa nechcelo. Hodil si sprchu, pomaly si pobalil veci a vošiel do haly. Tam ostali len ľudia, ktorí upratovali ten neporiadok, čo tam ostal. Bolo to neuveriteľné, že pred necelými dvomi hodinami tu bola masa kričiacich ľudí a teraz je tu prázdno. Z nohy si striasol tangá, ktoré sa mu tam zachytili a vykročil smerom k východu. Po ceste sa pozdravil s ostatnými, ktorých čakala ešte dlhá fuška, kým to všetko vyčistia. Vonku rozdal ešte pár fanúšičiek, ktoré stále čakali a nasadol do pripraveného auta. Šofér ho doviezol rovno pred hotel. Nastúpil do výťahu, oprel sa o stenu a zavrel oči. Ticho. Konečne! Jediné, čo teraz chcel bola postel. Výťah cinkol a dvere sa otvorili. Harry vystúpil a zamieril rovno ku svojím dverám. Kartou si otvoril dvere a vošiel dnu. Nezasvecoval. A načo, posteľ nájsť vedel. Po ceste odhodil tašku a začal si vyzliekať tričko. Už si rozopinal opasok, keď sa v polke pohybu zastavil. Stál pri posteli a oproti nej bolo obrovské okno, cez ktoré sa díval na nočné mesto. Pomaly sa otočil ku oknu. Pred ním stála nejaká osoba. Bola mu otočená chrbtom. Harry si hneď spomenul na Nialla a bláznivé nemecké fanúšičky a tak do ruky chytil vázu, ktoré bola na stolíku. Postava sa začala pomaly otáčať a ostala sa na naho v tichosti pozeral. Harry si ju premeraval od hlavy až po päty ale v tej tme nevidel vôbec tvár. Dych sa mu zrýchlil, vôbec nevedel čo od tej osoby očakávať. Čo ak sa za ním teraz rozbehne s nožom? Zrazu mu srdce vynechalo úder. Tá vôňa. Tú predsa pozná. Žeby... Opäť zaostril. Dlhšie vlasy, ruky, pás, nohy, postoj a spôsob držania tela...... ,,Veď to je ...ONA!!!!´´  ozval sa mu hlas vo vnútri. Váza mu vypadla z ruky. ,,Odpusť mi to, prosím. Bola som zmätená, nevedela som čo chcem. Žiadala som od teba nemožné a pritom ty si mi dal už všetko čo som chcela. Vziať si hudbu, kapelu a spev....nemala som právo. Hanbím sa, že som bola taká sebecká a myslela len na seba. Pre mňa je všetkým ranč a kone, pre teba zasa kapela a hudba. Musela som si to všetko urovnať. Chcela som za tebou ísť, ale hanbila som sa. Harry odpusť mi to prosím. Milujem ťa a neviem si bez teba predstaviť žiť. Ten čas, čo som bola sama boli pre mňa muka....´´ Karin po tvári stekali potoky sĺz. Harry k nej hneď pribehol a bozkom jú umlčal. Najprv si myslel, že je to len sen, ale keď na tvári ucítil jej slzy a potom ruky vedel, že to sen rozhodne nieje. Zovrel ju vo svojom náručí a nehodlal pustiť. Už nikdy. ,,Harry prepá...´´ ,,Pššt,už nijaké slová. Milujem ťa.´´ usmial sa na ňu.  Nijaké slová netrebalo. Ľudia, ktorí k sebe patria si nájdu cestu k sebe vždy.      

                         
                                                            THE END