Make me smile II.- 18

Ostala som stáť ako prikovaná a pozerať sa na neho. Zrazu mi srdce zahorelo a všetka zloba bola preč. Prišla som pomaly k nemu a kľakla si. Natiahla som ruku a pohladila ho po tvári. Mal studené líca. Pane joo, musí mu byť zima, keď tu takto leží. Ešte ochorie. Chcela som ho ochrániť, postarať sa o neho. Ešte raz som mu priložila ruku k lícu, keď sa strhal a pozeral sa na mňa ako na zjavenie. Spamätala som sa a opäť nahodila svoju kamennú tvár. ,,Nerozumieš slovíčku VYPADNI?!'' ,,Nemohol som, prepáč.´´ pomaly sa postavil. Pri tom, ako sa dvíhal som videla ako sa mu tvár skrivila od bolesti. Chvíľu stál na jednej nohe a druhou sa len tak podopieral. Akoby čakal, kým bolesť ustane a potom sa už úplne narovnal. ,,Louis, ja som s tebou už skončila. Nadobro som uzavrela našu spoločnú kapitolu už ráno pri aute. Nemienim v ničom pokračovať. Tak prosím ťa odíď. Odíď a už sa nevracaj. Každý z nás má vlastný život, obaja žijeme v inej vrstve. Spojiť naše životy je nemožné. Ty si slávny, oletovaný, novinári sú všade kde ty. Ja by som takto žiť nezvládla a zvlášť po tom, čo by sa prevalilo, že Samko je tvoj. Stal by sa z nás živý terč. A tu nejde len o mňa. ja by som to nejak zkúsla ale je tu aj Samko. Nechcem ho ničomu z toho vystaviť. Louis prosím pochop to.'' povedala som naprosto kľudne až vyčerpane. Už som nevládala ďalej bojovať. Musí to už skončiť lebo ma to zničí. Z tašky som vylovila kľúče, obišla ho a začala odomykať. Musela som ho čo najskôr dostať z očí. Keď ma zrazu pevne a prudko otočil k sebe, vytrhol mi kľúče z ruky. ,,Čo to robíš?!'' V očiach mal temno. Horel v nich požiar. Takto som ho ešte nevidela, pevne zatínal sánky pričom mu jasne vystupovali lícne kosti. Začala som sa triasť. Ale nevedela som od čoho, či od strachu alebo jeho náhlej prítomnosti. ,,Ja som ešte neskončil!´´ povedal rázny a tvrdým hlasom. Teraz som už vedela od čoho som sa triasla. Bolo to od strachu. za tie roky sa mohol zmeniť. Neviem aký teraz je. Čo ak je z neho násilník? Začala som premýšľať ako sa z tej pasce dostanem. ,,Louis, pusť ma. To bolí?'' skúsila som to po dobrom,  dúfala som, že mi to vyjde. ,,Nie, až keď s tebou skončím.'' Zraz na chrbte ma jasne uistil v tom, že toto nie je dobré. Nohou som ho z celej sily trafila do citlivého miesta a vytrhla mu kľúče z ruky. Kým sa ako tak dával do kopy a rýchlo odomkla a vbehla do bytu. Chcela som za sebou zabuchnúť dvere ale to už tam bola Louisova ruka a zabránila mi v tom. Rozbehla som sa bytom a hľadala bezpečné miesto. Ale uvedomovala som si, že také tu asi ťažko nájdem. Každé dvere môže v spokojnosti vyraziť, teda ak sa mi vôbec podarí niekde sa zamknúť. Chcela som zobrať mobil a zavolať políciu ale potom som si uvedomila, že mobil som mala v kabelke a tá mi pri tom zhone spadla pri dverách na zem. ,,Betka, neutekaj predo mnou. Tu sa mi neskryješ a ani mi neujdeš.´´  ozýval sa za mnou jeho hlas. Tvár som mala celú pokrytú slzami. Pred očami sa mi vybavovali všetky hrôzostrašné scenáre, ako ma tu dobyje, zabije alebo znásilní. Túto stránku Louisa som nepoznala. Vôbec! A mala som z nej strach. Pevná linka! Rozbehla som sa smerom k nej, ale Louisovi asi došlo o čo mi ide a tak sa tým smerom rozbehol aj on. Skôr, než som ho stihla zobrať ma schmatol za ruku, bolestne som vykríkla. Z celej sily som ho kopla do nohy aby ma pustil a potom sa rozbehla do kuchyne. Otvorila som zásuvku a vytiahla nôž, prudko som sa otočila ale tam už stál on....Trafila som ho. Biele tričko sa pomaly začalo farbiť na červeno. Zhrozene som sa pozerala na scenériu čo sa predo mnou práve odohrávala. Louis sa najprv pozrel na ranu a potom na mňa ...

Make me smile II.- 17

Betka bola celý deň v práce nesvoja. Nemohla sa sústrediť. Všetko jej padalo z rúk, stále do niekoho narážala, nikoho nepočúvala. Ku koncu dňa z nej mali všetci už nervy. Nemohla sa vrátiť domou. Nechcela byť sama, bála sa  tých myšlienok, ktoré by na ňu potom dopadali. Preto aj so Samkom hneď po práci išli navštíviť Gabiku, Betkinu najlepšiu kamarátku ešte z vysokej. Samko sem veľmi rád chodil, pretože Gabika mala psíka- Rokyho. A keďže Betka Samkovi nechcela kúpiť psa, pretože by nemali čas sa oňho starať, Samko bol celý šťastný, že sa s ním môže jašiť.

Hneď ako im Gabika otvorila Samko sa rozbehol dnu a s revom volal na Rokyho, ktorý k nemu hneď pribehol. ,,Čo sa stalo?´´ spýtala sa Gabika. Betka pred ňou nemohla nič skrývať, mala ju prečítanú ako vlastnú dlaň. Gabika vedela, že celý čas už odkedy sa spoznali pred ňou niečo Betka tají. A mala podozrenie, že sa to práve týka Samkovho otca, ale Betka o tom nikdy nechcela hovoriť tak ju nenútila. Nechávala ju a dúfala, že jej to raz povie sama. A teraz, keď ju videla v takom strašnom stave tušila, že sa to týka práve tejto záležitosti. ,,Poď spravím mätový čaj.´´ pozvala ju hneď dnu a bežala do kuchyne pripraviť čerstvý mätový čaj. Betka sa zatiaľ zviezla na pohovku. Po chvíľke ten Samkov rev a Rokyho štekanie nezvládla a tak na nič zakričala: ,,Samko, mohli by ste sa bú´d stíšiť alebo zatvoriť do izby?! Bolí ma z vás hlava!´´ Samko sa hneď vyparil. ,,He, kľud. Ona za to nemôže. Dám ti niečo od bolesti?´´ položila pred ňu Gabika obrovskú šálku voňavého čaju. ,,Ja viem ....Dneska som z toho všetkého už na prášky.´´ Gabika vyťahovala fľašu Jack Daniels. ,,Gabi, nie som tu autom.´´ ,,No a? Tak u mňa prespíš.´´ ,, Nie, to nejde. Nemôžme ťa otravovať.´´ ,,Ale neblbni.´´ povedala Gabika a už nalievala hnedú tekutinu do pohárov. Jeden podala Betke  a s druhým sa posadila do kresla. ,,A teraz vyklop, čo ťa ťaží zlato.´´ Betka dlho rozmýšľala, či jej to povedať alebo nie. Ale v poslednej dobe toho je na ňu viac než dosť. A tak sa pomaly pustila do spomínania a rozprávania ..... ,,A tak som mu vrazila, vykričal mu, že Samko jej jeho syn. Nadala mu ako sa len dalo, sadla do auta a zmizla od tiaľ. Posledné, čo som videla bolo ako spadol na zem.....´´ Trhano cez vzlyky dopovedala svoj príbeh. Gabika iba prilepeno sedela na svojom mieste. Nemohla tomu uveriť. ,,Ja ....Betka....och ...neviem čo povedať...´´ povedala so sklonenou hlavou a presadla si ku Betke, ktorú objala. Betkin hysterický plač tíšilo Gabikne náručie. Po asi hodine, kedy už bola Batka ukľudnená a spolu pozerali Sue Thomasovú jej Gabika povedala. ,,Mala by si ísť za srdcom.´´ Betka sa na ňu zmätene pozrela. ,,Moje srdce je viac mimo ako ja.´´ ,,Nie, ono ti hovorí správne. No ty sa chceš riadiť podľa hlavy. Nie vždy je právny úsudok aj dobrý. Choď za srdcom, aj keď to bude zložité, bláznivé a bolestivé.´´ Betka ostala ticho. Akoby chcela počuť, čo jej srdce hovorí. Potom sa prudko zdvihla vzala si mobil, kabelku a bundu a išla ku dverám. ,,Kam ideš?´´ ,,Musím ísť domou.´´ ,,Teraz? Veď je 9 večer a k tomu si pila.´´ ,,Sama si povedala, že mám ísť za srdcom....a nepila som toho moc. Môžem ti tu dnes Samka nechať?´´ ,,No..jasné, že hej, len si dávaj pozor dobre ?´´ Betka sa na ňu usmiala a objala ju a bežala ku výťahu. Po ceste sa snažila ísť predpisovo, nechcela aby si ju niekto odchytil a dal jej fúkať, to by nedopadla moc dobre. Zastavila pred domom, vystúpila a vybrala sa do bytu. Po ceste po schodoch rozmýšľala prečo sem vlastne išla. Odpoveď dostala keď prišla ku svojmu bytu. Na zemi schúlený ležal Louis ....

Make me smile II.- 16

Celý zvyšok večera presedel premýšľaním stále nad tým istým. Bolela ho z toho hlava, ale nemohol prestať, kým na to nepríde. Ani nevedel ako sa mu podarilo zaspať. Ráno ledva otvoril oči. Ležal na bruchu na gauči. Jedna ruka a noha zvesená dole. Druhú ruku pod hlavou. Posadil sa a chcel si pretrieť tvár, keď zdvihol len jednu ruku. Zhrozene sa pozrel smerom k svojej nevládnej ruke. Nech sa snažil ako chcel. Nemohol s ňou pohnúť, chytil ju. Ani svoj dotyk necítil. Bezvládne sa hodil späť na gauč. ,,Zas si mi stŕpla.´´ zamrmlal, keď si  druhou rukou utieral tvár od slín, ktoré mu stiekli. Natočil tvár smerom ku stolíku na ktorom sa povaľovalo veľa zapísaných papierov a tiež fľaša od nejakého alkoholu. V tom jeho zrak upútal časopis, ktorý sa povaľoval pod stolíkom. Bol to jeden z časopisov, ktoré mu dala El. Načiahol sa poň a začal si pozorne obrezať titulku. Všetko bolo fajn, sedelo to. Až na jednú vec. DIEŤA! Dieťa čo nesie Betka na rukách. Posadil sa a rýchlo nalistoval stranu, na ktorej sa sa písalo viac. Podrobne skúmal každý jeden obrázok a potom si v hlave začal odznova premietať včerajší deň. Zastavil sa na tom, keď kráčal dole schodmi od Betkinho bytu a obiehalo ho dieťa. Bol to on, určite. Musel to byť. Postavil sa a rozbehol ku kufrom otvoril ich a rýchlo sa prezliekol do čistého oblečenia. Nastriekal na seba polku spreju, len aby zabil pach čo zo seba nestihol včera zmyť a potom s kefkou bežal do kúpelne, kde si umyl zuby. Do ruky vzal len mobil a vybehol von z izby. Pri výťahu sa zastavil, otočil sa a vrátil do izby. Z vrecka špinavých riflí čo mal včera vytiahol lístoček, čomu podal taxikár. Ak budete hocičo potrebovať tu je moje číslo. Aj o pól noci, volajte. Braňo Louis sa usmial a do mobilu vyťukal číslo z papieriku. Po niekoľkých zazvoneniach sa ozval známy hlas. Prihovoril sa po slovensky. ,,Vaša ponuka ešte stále platí? Nenašli by ste si na mňa čas?´´ odpovedal mu Louis po anglicky, čím Braňovi hneď došlo o koho sa jedná. ,,Ou jee, samozrejme. Ste v hoteli?´´ Louis cítil, že sa Braňo pri tom usmieval. Bol to milý človek. ,,Áno, mohli by ste čo najrýchlejšie prísť?´´ ,,Za 20 minút som tam.´´ a zložil. Dvadsať minút?! Robí si srandu?Každou minútou bol Louis nervóznejší a nervóznejší. Prechádzal sa po izbe ako lev v klietke. Keď mu zazvonil mobil v ruke vyštartoval z izby ako hurikán bez toho, že by sa pozrel na meno volajúceho. Dúfal, že to bude Braňo. A aj bol, čakal ho pred hotelom. Louis mu doslova vletel do taxíku: ,,Čo najrýchlejšie za Betkou.´´ ,,Ou chlape, tak ty máš riadne naponáhlo. Aj tebe pekný deň.´´ zasmial sa Braňo. ,,Hej, hej...bude pekný až keď tam budem, tak na to šľapni.´´ ,,Rozkaz!´´ zo smiechom Braňo s takou silou dupol na plyn, že Louis hodilo do sedadla. Hodnú chvíľu sa pri každej jednej zákrute prevaľoval z jednej strany taxíku na druhú. Čudoval sa, že za nimi ešte nejdú policajti. Keď chytil aký-taký balans načiahol k Braňovi ruku. ,,Nech je to už oficiálne. Ja som Louis.´´ ,,Braňo.´´ s úsmevom mu ňou potriasol. ,,Čo máš tak naponáhlo?´´ ,,Musím predsa bojovať za to, čo chcem nie? Nemôžem sa hneď po prvej prehre vzdávať.´´ ,,Správne. Počkám ťa tu. Veľa šťastia.´´ Otočil sa k Louisovi a povzbudivo sa na neho usmial. Louis prikývol a vybehol z auta. Po dvoch bral schody, len aby bol čo najskôr pri Betkiných dverách. Načahoval ruku, že zaklope keď sa dvere rozvalili a do Louisa doslova vlietla Betka. Obaja sa ocitli na zemi. Betka zdvihla tvár a zadívala sa do jeho očí. Ležala na ňom a uvedomovala si, že nie všetko na ňom sa zmenilo a zmužnelo. Jeho oči ostali rovnaké. Opäť sa v nich dokázala dokonale topiť. Keď sa spamätala rýchlo sa zdvihla a otočila sa tvárou ku dverám. Hrala sa s kľúčmi a tvárila sa, akoby hľadala ten správny len aby získala čas na spamätanie sa. Celá sa triasla. ,,Čo tu zasa chceš?´´ zaútočila. ,,Musím dostať odpoveď na svoje otázky. Neodídem, kým ich nezískam.´´ Len dúfam, že neskončím s odtlačkov aj na druhom líci.  ,,To ti nestačil včerajšok? Ak si si nevšimol, tak ja sa ponáhľam do práce. Niektorí musia zarábať aby mali z čoho žiť. Nám z neba peniaze nepadajú ako niekomu. ´´ ,,Chceš ma vyprovokovať? Ak budem musieť tak s tebou pôjdem aj do práce. Mne je to jedno, ja mám času dosť. ´´ vyšli z bytovky a smerovali ku Betkinmu autu. ,,nemá čas sa tebou a tvojími otravnými otázkami zahadzovať. Myslím, že som ti to vysvetlila už včera.´´ prudko sa otočila k Louisovi tvárou. ,,Tak vypadni!´´ ,,Nie! Až po tom, ako mi vysvetlíš to, čo si myslela tým, že si Petra nemohla opustiť a nechať ho s tým bojovať samého. S čím bojovať?´´ Betka sa oprela o auto a sklonila tvár. ,,Mal leukémiu. V poslednom štádiu. Už sme len čakali  na to,kedy to príde. Nemohla som ho nechať samého.´´ jej hlas bol jemnejší. Louis ostal ticho. Začínal sa cítiť previnilo za to, že ju obviňoval. ,,Ale aj tak nepochopím, ako ti mohol spraviť dieťa.´´,,ČO?´´,,Bolo to od neho sebecké a bezohľadné. Umiera si a tebe spraví dieťa? Aby si na to potom ostala sama? Nechal ťa tu trápiť sa, bez toho, aby ťa nejak zabezpečil alebo ti pomohol. Obyčajný sebecký pokrytec...´´ PLESK.. na Louisovej tvári sa aj na druhom líci začinal rysovať odtlačok ruky. ,,Už som ti raz povedala, že si na neho nemáš otvárať hubu. Jediný pokrytec si tu ty! Či si si myslel? Že sen napochoduješ a všetkým rozvrátiš životy a všetci budeme z teba mimo? Peťo by mi nič také nespravil. Nevedel o tom. Pretože, môj milý, je to TVOJE dieťa. Keby o tom Peťo vedel, tak by ma tu takto nenechal. Snažil by sa mi všemožne pomôcť. Ale ja som mu to nemohla povedať. Cítila som sa pred ním ako špina. Nemohla som sa mu ani do oči pozrieť. Pretože on mi dával všetku lásku čo mal a ja som sa mu za chrbtom vyspala s namysleným pakom, ktorému aj tak záleží len na svojom šťastí. Pretože keby to tak nebolo, tak by si neprišiel ničiť to naše! Vyspať sa s tebou bola tá najväčšia chyba akej som sa mohla dopustiť. A  nie kvôli nemu som sa trápila ale to kvôli tebe. No o malého by som prísť nechcela. On je môj život. Len pre neho žijem!Už si spokojný? Vieš všetko čo si chcel, tak zmizni! A opováž sa ešte raz takto rozprávať o Peťovi držala som ho v náručí keď umieral a nabudúce sa nemusím  udržať a skončíš oveľa horšie ako s fackou. Na neho sa ani zďaleka nehrabeš...´´ Betka nasadla do auta a zmizla. Louis ostal stáť na chodníku zrazu sám. Samota naokolo neho sa predrala aj do jeho srdca. Nohy hu už nedokázali udržať. Zosypal sa na zem a ostal tam sedieť.... JE TO TVOJE DIEŤA.....TVOJE .....