Make me smile II. 21

Po dlhšom čase sa k vás prihováram :) Zlatíčka nehnevajte sa, že to tak dlho trvalo. Dúfam, že pol rok a všetky opletačky s ním vám moc nepokazili náladu. A ak hej, tak toto vám ju možno (a dúfam) vylepší :)  Majte krásny deň :) Bajuš :) 

P.S. Túto časť by som chcela venovať Natálke H. (mojej spolužiačke), ktorá ma ,,prinútila ´´ :D dať jej link na tento blog (a teraz som za to rada) a podporuje ma . Naty, si mi veľkou oporou a povzbudením písať ďalej :) ďakujem :) 

Vošla som do kuchyne a otvorila skrinku, z ktorej som chcela vytiahnuť šálku a urobiť si kávu. V tom som sa zastavila a vykukla z poza skrinky a pozrela sa na stôl. Na stole stál podnos plný jedla. Bagety, zákusky, ovocné poháre, zmrzlinové poháre, džusík, čaj. Pri pohľade na to mi doslova padla sánka. Louis sa objavil presne za mnou a zatvoril skrinku, ktorú som ja otvorila. Otočil si ma k sebe tvárou a keď uvidel, ako sa tvárim nemohol sa nezasmiať. Oči vytreštené, ústa otvorené, hlava vytočená. Rukou mi zaklapol ústa a za bradu si ma otočil k sebe. ,,To si pripravil ty?´´ ,,No a kto iný? Je tu ešte niekto?´´ odpovedal so smiechom a začal sa obzerať okolo seba akoby  niekoho hľadal. ,,Nemohol som spať. Najprv som sa na teba hodinku pozeral a potom mi napadlo, že by som ťa mohol s niečim prekvapiť, tak som zabehol do obchodu a..´´ ,,Do obchodu? Ty si bol v obchode?! ´´ ,,No. A pripravil ti menšie raňajky.´´ ,,Menšie?! Veď z tohto budem tráviť ešte týždeň.´´ Začala som sa smiať, keď ma zobral na ruky. ,,Už sa na mňa nehneváš? Keď som povedal, že sa o vás postarám tak to myslím vážne. Nedovolím aby tebe alebo Samkovi ktokoľvek ublížil. ´´ ,,Ty vieš ako na mňa.´´ začala som sa smiať a pobozkala ho. Niesol ma späť do spálne. ,,Ale to neznamená, že s tebou hneď zajtra odídem.´´ povedala som so zdvihnutým prstom namiereným ne neho. Položil ma na postel a ukázal, že mám čakať. ,, Zajtra nie, zajtra nie sú voľné letenky. Pozajtra.´´ vyplazil mi jazyk a bežal do kuchyne, keď som po ňom hodila vankúš. ,,Škoda vankúšu.´´

Ležala som na Louisovi a na napila sa dúšku šampanského. ,,Zlato, radšej si na mňa moc neľahaj. Som taký najedený, že trošku zatlačíš a za následky neručím.´´  Začala som sa smiať a tak si posunula hlavu nižšie na nohy. Tiež som ledva dýchala, raňajky sme zjedli celé a to bola chyba, teraz sa ani neodgúľam z postele. Louis sa mi hral s vlasmi a pozeral sa na mňa. Vždy keď to robí, tak nad niečim premýšľa. ,,Čo ti výry hlavou?´´ ,,Koľko som toho premeškal. Chcel som mať vždy rodiny a deti a teraz? Jedno nádherné dieťatko mám a ja som ho nevidel vyrastať. Nevidel som jeho prvé kroky, prvé narodeniny, prvé slová, prvý deň v škole...Všetko som pre svoju hlúposť prepásol. Zničil som mu dectvo. Vyrastal bez otca. To je to najhoršie, čo môže dieťa mať ...a ...´´ ,,Pššt. Hej, hej..no ták, ty za to nemôžeš, rovnako ako ty aj ja mám na tom svoj podiel viny. Netráp sa tým. Čo bolo, bolo. Minulosť nezmeníme, teraz je tu prítomnosť a musíme si ju užiť naplno, teraz je ten čas kedy si to všetko nahradíme. Dobre?´´ ,,Vie o mne? Vie že jeho otec žije?´´ Spýtal sa po tichu. Videla som na ňom, ako ho to trápi. ,,To nechaj na mňa dobre?´´ Dala som mu jemnú pusinku. ,,Máš pravdu, teraz je čas aby sme si to všetko vynahradili. Obleč sa, za pol hodiny odchádzame.´´ Povedal a zdvihol sa z postele, prešiel cez izbu a zohol sa ku kufru, z ktorého vytiahol kraťasy a tričko, ktoré si obliekol. Až vtedy som si všimla, že tu má kufre. Asi si to stihol doniesť, keď bol na nákup ráno. ,,A kam ideme?´´ ,,To nechaj na mne.´´ povedal s úsmevom a zmizol v kuchyni. Dnes bude naozaj horko a tak som si, podobne ako Louis, obliekla len kraťasy a tielko. Vlasy zviazala do copu a na hlavu dala okuliare. Maľovať sa? A načo!
Prišla som za Louisom do kuchyne, práve balil do ruksaku fľašu s vodou. ,,Už mi konečne povieš kam ideme?´´ ,,Si ešte zvedavejšia ako predtým.´´ Zasmial sa. ,,Choď aj Samkovi zobrať nejaké oblečenie, cestou sa poňho stavíme.´´ Došlo mi, že toto bude bezvýznamné a že mi nič neprezradí, tak som poslúchla a išla aj Samovi nachystať nejaké oblečenie.
Sedeli sme v aute na diaľnici. ,,V tomto kráme naozaj jazdíš?!´´ spýtal sa ma Louis, keď sa mu z ničoho nič spustili stierače. ,,Héj, tento krám má svoju životnosť a svoju históriu. Prežili sme si spolu toho veľa, však miláčik.´´ ,,Asi by som mal začať žiarliť.´´ zasmial sa Louis a vypol stierače. Ale mal pravdu. Toto auto by už dávno nemalo patriť na cesty. Volant bol labílny, prehadzovačka sa zasekávala, spätného zrkadielka sa nesmelo dotýkať, pretože by zrejme dotyk nevydržalo a odpadlo. Chýb malo viac než dosť ale stále lepšie ako nič. Louisova ruka sa ocitla na mojom kolene, ktoré mi pohladkalo a potom ma chytil za ruky. Teraz som naozaj šťastná. Cítila som sa, akoby sme boli rodina, všetci a pokope. Okno som ešte viac pootvorila, (pretože nefungovala klíma) a nechala vietor, aby sa mi hral s vlasmi a s úsmevom počúvala búrlivú debatu Louisa a Samka. Teraz som si uvedomovala väčšmi ako sa podobajú. Búrlivo diskutovali o tom, ako si ostatný dovoľujú nás obehnúť, keď Samko stíchol. ,,Prečo držíš maminku za ruku?´´ ozval sa spoza náš obviňujúci hlások. ...nooo a je to tu ....