Make me smile II. -6

Nie, nezabudla som na vás :) zlatíčka, len teraz sa nám pokazil net tak som bola okolo týždňa bez neho, až včera som to opravila.Prepáčte, mrzí ma to.....dúfa, že sa vám bude páčiť časť a že vám to nejak vynahradím :) :*  Bajuš :)

Oprela som sa o dvere a zhlboka začala dýchať. Pochytila ma panika. Tašku som hodila na zem a začala pobehovať po byte. Hlavu som mala úplne vygumovanú, nevedela som čo robiť. Až som sa zastavila pred zrkadlom a zapozerala sa na seba. ,,Spamätaj sa a vzchop sa!´´ povedala som si, čím som si chcela dodať odvahy, no márne. Rýchlym krokom som išla ku dverám a otvorila ich, ale tam nik nestál. Poobhľadala som sa, ale nikde nikoho nebolo. Potom som počula slabé buchanie, ktoré išlo zo schodiska. Otočila som sa na Samka, ktorý stál vo dverách. ,,Ostaň tu, zlatko, ja si len niečo vybavím, hej? Ak chceš, tak si pusť televízor.´´ Samozrejme, že ako som dopovedala poslednú vetu chlapca už nebolo. Pochopiteľné. Ja som sa rozbehla dole schodami. ,,Stop, stop.´´ kričala som po celý čas, len aby som dotyčnú osobu zastavila. Konečne som ju dobehla, ale moje pľúca to už nezvládali. Sadla som si na schody a zhlboka to predýchavala, len aby som nedostala z toho behu ešte aj infarkt. ,,To bolo pekné privítanie.´´ prehovorila ku mne osoba po anglicky. Keď som započula tak čistú angličtinu zamrazilo ma. ,,Bol to šok. Prepáč. Nevedela som, ako zareagovať. Na toto som nebola a zrejme ani nebudem pripravená. Nemyslela som, že ešte niekedy niekoho z vás stretnem.´´ ,,Hmmmm.´´ ticho. Ja som sedela na schodoch a pozerala sa na svoje obité topánky len aby som nemusela čeliť pohľadom a nado mnou sa skláňal tieň. ,,Ten chlapec je tvoj?´´ zamrazilo ma. Alebo lepšie povedané: smrť ma preskočila...ako zvykla hovoriť starká. ,,No...mmm...nie, to je kamarátkyn syn. Musela pracovne odcestovať, tak jej ho strážim.´´  ,,Beta!!!! Si normálna? Zapierať vlastného syna!! Hanbi sa!!!!´´ kričal mi vo vnútri hrubý hlas. ,,Mmmmm...nechceš ísť na čaj?´´ snažila som sa čo najrýchlejšie zahovoriť tému. Odpoveďou mi bolo len slabé prikývnutie. Och, tie oči, tie pohľady. Stále som mala na tele zimomriavky. Keď sme vstúpili do bytu začali sa mi triasť ruky. Toto nie je dobré. Toto nie, všetko tým len pokazím. Vošli sme do obývačky, na ktorú sa napájala hneď aj moja malá skromná kuchyňa. Ako sme prekročili prah  naše pohľady smerovali k môjmu malému škriatkovi, ktorý bol taký ponorený do pozerania, že nás ani nevnímal. ,,Podobá sa ...´´ ,,Aký si dáš čaj? Alebo ti spravím kávu?´´ Snažila som sa odviesť tému a myšlienky ďaleko od pravdy. Samka budem chrániť, je to môj syn a nikomu nedovolím aby mu ublížil. Je ešte moc malý na to, aby niečo takéto pochopil. Aspoň nateraz. ,,No, Dám si kávu, ďakujem. Tá by teraz bodla.´´ Do kanvice som naliala vodu a dala ju zovrieť. Zatiaľ som si nachystala dve šálky a nasypala do nich kávy. Mne extra porciu, aby mi to dodalo sily a energie na to, čo ma teraz čaká. ,,Zmizla si. Už sme si mysleli, že ťa nikdy neuvidíme.´´ ozvalo sa potichu. Teraz si budem musieť dávať pozor na to, čo poviem.  ,,Hmmm.´´ mykla som plecami. Asi najrozumnejšia odpoveď, ktorou nič neskazím. ,,Nemala si byť niekde v zahraničí?´´ ,,Nooo, vrátila som sa a tu doštudovala.´´ jednoduché. Dobre, zatiaľ sa držíš Bet. ,, A ...kde je Peter?´´ jasné, nikdy nevedeli povedať Peťo, preto ho radšej volali Peter. Toto bola jasná rana do srdca. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa zahnať všetky spomienky ktoré sa mi objavili pred očami pri spomenutí jeho mena. ,,Odišiel.´´ Ticho prehlušila len pištiaca kanvica. Zodvihla som ju a zalievala kávu, keď. ,,Možno neviem po slovensky, ale mami je dosť podobné mom. A tú podobnosť tiež nezaprieš! Dokedy chceš ešte hrať to divadielko?! ´´ .....horúca voda sa mi vyliala na ruku....