Make me smile II. -5

Prešli ďalšie dva roky. Dva nesmierne dlhé roky. Boli pre mňa ťažšie ako ktorýkoľvek rok odkedy som ostala sama. A to preto, že som si plne uvedomovala akú chybu som spravila. Uvedomovala som si, že Louisa milujem a nikdy neprestanem. Ale čo z toho keď som sa najväčšou chybou môjho života pripravila o šancu ešte niekdy s ním byť. Jasne som mu dala najavo, že už o neho nestojím. A svoj kríž si teraz musím niesť sama. Stala sa zo mňa úspešná absolventka s červeným diplomom. Počas praxe som praxovala v  jednej špeciálnej škole  pre deti poruchami osobnosti alebo správaním a na moje čudovanie mi po ukončení praxe navrhli aj stále miesto po skončení školy. Je jasné, že som to hneď prijala. Musela som nás nejak živiť. Platiť za auto, byt, malému škôlku, stravu.... Nikdy som si nemyslela, že je to až tak zložité a náročné. Rozrátať každú korunu tak, aby som poplatila šeky a popritom sme si mali aj čo vložiť do úst. A k tomu o rok ide Samko do prvej triedy. Takže teraz je na rade riešiť aj toto. Kúpiť novú školskú tašku, dosky, peračník, prezúvky, zošity, pastelky a ja neviem čo ešte. Nemohla som si pomôcť a odolať a tak som dala Samka do anglickej škôlky. Čož dosť poznačilo náš rozpočet ale toto som jednoducho musela urobiť. Viete aké to bolo, keď sa na mňa pozrelo chlapča, ktoré vyzeralo presne ako Louis a ešte na mňa aj prehovorilo po anglicky? Povedať, že mi srdce skákalo je slabé. Tak neskutočne mi ho pripomínal.

,,Samko, poď už, prídeme neskoro.´´ kričala som na malého z kúpelne. Dokončovala som líčenia zatiaľ čo sa malý pozeral na rozprávky. Dneska sme trošku prispali, takže si musíme pohnúť. Peňaženka, doklady, kľúče, papiere do roboty...všetko som hádzala do tašky. ,,Sami, bež si obuť topánky a počkaj ma pri dverách.´´ Malý odišiel a ja som ešte lietala po obývačke a zbierala posledné potrebné veci. Počula som klopanie. ,,Sami, otvor prosím!´´ zakričala som.
Samko si obul topánku a potom sa postavil zo stolčeka a otvoril dvere. Pohľadom prešiel po nohaviciach, mikine až na tvár osoby stojacej pred ním. Muž sa na neho usmial a skôr než stihol niečo povedať sa Samko otočil na päte a zakričal na mamu. ,,Mamííí, je tu nejaký ujo.´´  Povedal akoby nič a rozišiel sa do kuchyne pre kroasant, ktorý si tam zabudol.
To snaď nie je možné, teraz keď nestíham sa mi sem nahrnie ten chlap. Nemohol prísť včera?! Totižto, pokazila sa mi práčka a opravár ju opravil ale preto, že som nemala pri sebe dosť peňazí povedal, že sa zastaví neskôr a vyplatím ho. Áno, bol zlatý. Predsa, nie každý sa v dnešnej dobe vie takto chápavo zachovať. Ale teraz fakt nestíham! Tašku som si zavesila na plece a vylovila z nej peňaženku. Hrabajúc sa v nej som došla ku dverám. ,,Ďakujem pán Krajčí, že ste s tým počkali. Veľmi mi to pomohlo. Ste zlatý.´´Z peňaženky som vytiahla potrebnú sumu a konečne zodvila hlavu. Pri tom pohľade ma zamrazilo. Ostala som stáť ako obarená. Nebola som schopná ničoho. Až keď som sa po niekoľkých minútach spamätala zabuchla som čo najrýchlejšie dverami.