Make me smile II.- 18

Ostala som stáť ako prikovaná a pozerať sa na neho. Zrazu mi srdce zahorelo a všetka zloba bola preč. Prišla som pomaly k nemu a kľakla si. Natiahla som ruku a pohladila ho po tvári. Mal studené líca. Pane joo, musí mu byť zima, keď tu takto leží. Ešte ochorie. Chcela som ho ochrániť, postarať sa o neho. Ešte raz som mu priložila ruku k lícu, keď sa strhal a pozeral sa na mňa ako na zjavenie. Spamätala som sa a opäť nahodila svoju kamennú tvár. ,,Nerozumieš slovíčku VYPADNI?!'' ,,Nemohol som, prepáč.´´ pomaly sa postavil. Pri tom, ako sa dvíhal som videla ako sa mu tvár skrivila od bolesti. Chvíľu stál na jednej nohe a druhou sa len tak podopieral. Akoby čakal, kým bolesť ustane a potom sa už úplne narovnal. ,,Louis, ja som s tebou už skončila. Nadobro som uzavrela našu spoločnú kapitolu už ráno pri aute. Nemienim v ničom pokračovať. Tak prosím ťa odíď. Odíď a už sa nevracaj. Každý z nás má vlastný život, obaja žijeme v inej vrstve. Spojiť naše životy je nemožné. Ty si slávny, oletovaný, novinári sú všade kde ty. Ja by som takto žiť nezvládla a zvlášť po tom, čo by sa prevalilo, že Samko je tvoj. Stal by sa z nás živý terč. A tu nejde len o mňa. ja by som to nejak zkúsla ale je tu aj Samko. Nechcem ho ničomu z toho vystaviť. Louis prosím pochop to.'' povedala som naprosto kľudne až vyčerpane. Už som nevládala ďalej bojovať. Musí to už skončiť lebo ma to zničí. Z tašky som vylovila kľúče, obišla ho a začala odomykať. Musela som ho čo najskôr dostať z očí. Keď ma zrazu pevne a prudko otočil k sebe, vytrhol mi kľúče z ruky. ,,Čo to robíš?!'' V očiach mal temno. Horel v nich požiar. Takto som ho ešte nevidela, pevne zatínal sánky pričom mu jasne vystupovali lícne kosti. Začala som sa triasť. Ale nevedela som od čoho, či od strachu alebo jeho náhlej prítomnosti. ,,Ja som ešte neskončil!´´ povedal rázny a tvrdým hlasom. Teraz som už vedela od čoho som sa triasla. Bolo to od strachu. za tie roky sa mohol zmeniť. Neviem aký teraz je. Čo ak je z neho násilník? Začala som premýšľať ako sa z tej pasce dostanem. ,,Louis, pusť ma. To bolí?'' skúsila som to po dobrom,  dúfala som, že mi to vyjde. ,,Nie, až keď s tebou skončím.'' Zraz na chrbte ma jasne uistil v tom, že toto nie je dobré. Nohou som ho z celej sily trafila do citlivého miesta a vytrhla mu kľúče z ruky. Kým sa ako tak dával do kopy a rýchlo odomkla a vbehla do bytu. Chcela som za sebou zabuchnúť dvere ale to už tam bola Louisova ruka a zabránila mi v tom. Rozbehla som sa bytom a hľadala bezpečné miesto. Ale uvedomovala som si, že také tu asi ťažko nájdem. Každé dvere môže v spokojnosti vyraziť, teda ak sa mi vôbec podarí niekde sa zamknúť. Chcela som zobrať mobil a zavolať políciu ale potom som si uvedomila, že mobil som mala v kabelke a tá mi pri tom zhone spadla pri dverách na zem. ,,Betka, neutekaj predo mnou. Tu sa mi neskryješ a ani mi neujdeš.´´  ozýval sa za mnou jeho hlas. Tvár som mala celú pokrytú slzami. Pred očami sa mi vybavovali všetky hrôzostrašné scenáre, ako ma tu dobyje, zabije alebo znásilní. Túto stránku Louisa som nepoznala. Vôbec! A mala som z nej strach. Pevná linka! Rozbehla som sa smerom k nej, ale Louisovi asi došlo o čo mi ide a tak sa tým smerom rozbehol aj on. Skôr, než som ho stihla zobrať ma schmatol za ruku, bolestne som vykríkla. Z celej sily som ho kopla do nohy aby ma pustil a potom sa rozbehla do kuchyne. Otvorila som zásuvku a vytiahla nôž, prudko som sa otočila ale tam už stál on....Trafila som ho. Biele tričko sa pomaly začalo farbiť na červeno. Zhrozene som sa pozerala na scenériu čo sa predo mnou práve odohrávala. Louis sa najprv pozrel na ranu a potom na mňa ...