Make me smile II. 23

A tak to aj bolo. Louis dodržal svoje slovo. Síce to malo veľa opeltačiek s manažérmi a producentmi, ktorí s tým výrazne nesúhlasili, ale chalani mu dali zelenú. Podporovali ho na každom korku. Louis s nami ostal tri mesiace na Slovensku. Samko si na neho zvykol a správu, že je jeho biologický otec niesol zo začiatku veľmi ťažko. Nechcel sa s nikým baviť, odmietal jesť s nami za jedným stolom. Bola som z neho zúfalá a nevedela ako ďalej, až kým za ním raz nešiel Louis do izby a nezavrel sa tam s ním na hodinu. Celý čas sa rozprávali a keď vyšli von s plačom som sa k nim rozbehla. Louis držal Samka na rukách a ten ho objímal okolo krku. Stáli sme tam spolu v objatí, prvý krát ako rodina. Spolu sme pre Samka našli vhodnú školy v  Anglicku, ktorú bude môcť navštevovať hneď ako sa presťahujeme. Nebola to nijaký noooble škola, taký zlatý stred. Dostane tam to najlepšie vzdelanie, ale jeho spolužiaci nebudú nafúkané deti ešte nafúkanejších rodičov, budú to normálne deti. A to som presne aj chcela, aby vyrastal v zdravom prostredí.
Louis začal hľadať nový nábytok, ktorý bude treba do jeho bytu nasťahovať, keď tam prídeme. So Samkom zas vymýšľali akú bude mať detskú izbu. Nakoniec sa zhodli, že ju namaľujeme a zariadime v duchu džungle. Bola som šťastná z toho, ako si k sebe našli cestu. A keď Samko povedal Louisovi:  ,,Oci.´´ Slzy som neudržala znovu. To, po čom som túžila odkedy som v Londýne nasadla na lietadlo a letela domov sa začali plniť. V práci som si to poriadne vybavila a s mojím odstupom neboli nijaké opletačky. Jediné, čo ma ťažilo bol úver, ktorý som mala na krku z tohto bytu a nábytku, ktorý som sem nakúpila keď som sa sťahovala. S Louisom som viedla kvôli tomu viaceré hádky. On trval na tom, že ten úver vyplatí ale ja som nechcela. Bolo to priveľa peňazí ....a ja som to jednoducho nemohla prijať. Ale dá sa s ním vyhádať? Nie!!! A tak som nakoniec musela podľahnúť a podvoliť sa mu. Peniaze, ktoré sme spätne dostali za predaný byt, nábytok a všetko príslušenstvo ...a aby som nezabudla za auto, ktoré Louis odviezol do šrotu,...chcel aby som si vzala. Ale to som nemohla, boli to naše spoločné peniaze a bolo ich hodne. Toto sa nedalo len tak zobrať a minúť. A tu bol kameň úrazu. Každý z nás bol zvyknutý na niečo iné. Louis na štandard a na to, že všetko si môže dovoliť. A ja na to, že treba šetriť a nerozhadzovať sa. V tomto si budeme musieť na seba hódne zvykať. Ale Louis je ústretový a robí kompromisy. Posledná vec, ktorú sme museli vybaviť bola návšteva našich. Rodičia ho poznali, ale teraz to bola skôr rozlúčková návšteva, z ktorej ako sme zistili, naši  spravili riadnu Good Bye Party! Stretla sa tam celá rodina. najprv som bola za to na mamu nahnevaná ale koniec koncov ma to veľmi potešilo. S našimi sme strávili celý víkend a v pondelok ráno nám kývali keď sme odchádzali v taxíku smer Blava letisko.
Čím sme boli bližšie Anglicku tým sa ma chytala väčšia a väčšia úzkosť. Bála som sa toho, čo sa tam bude diať. Ako to vezmú. Teraz to bolo reálne, už sa z toho nedalo vycúvať. Louis vycítil, že ma to trápi a tak ma chytil za roztrasené ruky, oprela som si o jeho plece hlavu a snažila sa nemyslieť na to, čo sa bude o chvíľu diať. Louis ma jemne hladil po rukách a ja som pri tom zaspala. Zobudili ma až slová letušky, ktorá oznamovala, že lietadlo pristáva.
Vychádzali sme z lietadla a postupovali pomaly ďalej do terminálov, do útrob letiska. Samkovi to vôbec nevadilo, pobehoval okolo nás a všetko dopodrobna sledoval. Louis ma držal za ruku a v druhej niesol naše tašky a oči nespúšťal zo Samka. Pozorne sledoval každý jeho krok aby sa nám nestratil. Išli sme si po kufre. Nohy som nevedomky zabárala do podlahy a každý môj krok bol ťažší a pomalší. Louis mi silno stlačil ruku, čím mi dodal odvahu. No nie nadlho. Zrazu sa oval halou krik a ja som mala zlé tušenie, že bol smerom k nám .....