Make me smile II. -3

Malý rástol a ja som popri výchove dieťaťa chodila do školy. Tieto dve veci sa stali náplňou môjho života a ja som sa ich obe snažila robiť na 100%. Na to, aby som ešte popri tom chodila do práce som už jednoducho nestačila a tak mi s financiami pomáhali naši. Strašne mi pomohli, neviem kde by som teraz bez nich bola. Ale oni neboli jediný, ktorí sa stali mojími anjelmi strážnymi. Nika, Gabi, Kika, Marek alebo Maťo mi pomáhali ako sa len dalo. Keď som mala prednášku vždy mi prišiel k malému ten, ktorí ju v tom čase nemal. Snažili sa mi pomáhať čo najviac sa im dalo len preto, aby som ja nemusela zanedbávať školu. Maly rástol a zrazu sme všetci pokope oslavovali jeho prvý ročik. Ani som nepostrehla ako ten rok ubehol. Prvý rok bol za nami a ja som večer sedela na balkóne a rozmýšľala o tom, ako to bude ďalej. Čo mi ešte život chystá? Aké prekvapenia? Aké nástrahy?
Samozrejme, že som mala v živote nachystané aj nejaké to vzrúšo. A to prišlo vtedy, keď sa mi skončila jedna z prednášok a spolužiačka sa začala sťažovať na to, ako musí ísť spolu s mladšou sestrou na koncert One Direction. Pri tej vete som zamrzla. A keď povedala, že koncert je dokonca tu v Bratislave vedela som, že je zle. Toto nedopadne dobre. Už nebola v bezpečí. Narýchlo sa jej spýtala, kedy presne je koncert a potom utekala na byt ako najrýchlejšie vedela. Popri malom ani nestíhala sledovať správy či čítať časopisy. Vôbec nemala ani len tušenie, že by sa sem chytali. Prišla som domov a zbesilo začala behať po byte. Schmatla som cestovku a začala do nej hádzať veci. ,, Čo robíš?" Prišla za mnou Kika, ktorá vtedy bola pri malom. ,, Musím zmiznúť! Idú sem, budú ma hľadať! Musím odtiaľto odísť!" ,, Kto sem príde?" Nechápavo sa na mňa pozerala. Nevedeli totiž, že som niekedy vôbec niečo s Louisom mala a ani to, že som sa s nimi stretla. Chceli vedieť vysvetlenie ale ja som sa rozhodla mlčať. Skúšali hádať. Či náhodou nieje môj bývaly nejaký násilnik a podobne. Balila som sa a nakoniec som zistila, že ani neviem kam. Domov? Tam pôjdu hneď, možno sa dozvedia, že byvam tu a tak pôjdu sem. Kam sa vlastne chcem skryť?! Bezmocne som si sadla na gauč a slzy sa mi začínali drať do očí. ,,Mami? Prečo si zbalila veci? My niekam ideme? A pečo plačeš?" Prišiel za mnou už čerstvo dvoj-ročný syn. ,,Kam ideme?" ,, Na výlet." ,, A kam?" ,, Ešte neviem zlatko, choď si zbaliť hračky." ..... ,,Kam pôjdeme?! Všade nás nájdu!" Začala som bezmocne plakať. Bola som v koncoch. ,, pôjdeš k nám. Na ako dlho len chceš. Ja sa domov vraciam zajtra, pojdete so mnou." Povedala Nika rozhodným hlasom. Spolu s rodičmi a mladšími súrodencami bývala na Orave v domčeku ako z rozprávky. A tá príroda.... zamilovala som sa do toho miesta... Hneď na druhý deň sme spolu s Nikou vycestovali. A v priebehu víkendu sa stalo tak, ako som predpokladala...