Make me smile II. -2

Rozhodla som sa túto kapitolu života uzavrieť nadobro a začať žiť novú. Nemohla som ostať doma, pretože ako náhle by mi začalo rásť bruško ľudia by začali špekulovať a ohovárať. A viem, že by to neostalo len pri mne ale začali by ohovárať aj mojich rodičov a ubližovať im a to som nechcela. Nechcela som, aby zakaždým keď výdem na ulicu sa za mnou všetci otáčali a šuškali si. Chcela som si prenajať nejaký malý bytík niekde pri škole. Odísť odtiaľto do nového mesta, kde ma nikto nebude poznať, kde ma nebude nikto riešiť a nechajú ma žiť si svoj život. Mala som niečo ušetrené ale rodičia mi nechceli dovoliť zaplatiť to sama. Nenechali ma v tom samú. Hoci som im toto vyviedla ostali pri mne a podporovali ma. S ockom som vyhliadla celkom pekný bytík blízko školy, mamina mi tam na uvítanie ušila krásne karované závesy a obaja spolu s bratom mi to tam pomohli zariadiť presne tak ako som chcela. Začala som chodiť do školy, stretla skvelých ľudí, ktorí mi so všetkým pomáhali. Bruško mi začalo pomalinky rásť a ja som sa z toho nenormálne tešila. Fotky z ultrazvukov som si všade vylepovala a založila si knižku kde som si značila všetko podstatné. Mala by to byť taká malá kniha jeho celého detstva.
Mesiace pomaly utiekali a moje bruško stále rástlo a rástlo. A malé sa značne prejavovalo a dávalo mi najavo, že tu je. Kopalo teda zaručene dosť. Nechcela som si nechať povedať, či to bude dievčatko alebo chlapec. Chcela som sa nechať prekvapiť. Môj čas sa blížil a spolu s priateľmi som nakupovala výbavičku malému. Boli to skvelí kamaráti. Vymaľovali malému izbu a pokreslili po stenách zvieratká, chlapci sa pomordovali s postielkou a skriňami. A baby sa vyžívali vo vecičkách. A ja? Mňa posadili do kresla, vyložili mi nohy, do ruky vložili šálku kakaa.

A jedného dňa? Kráčala som po chodbe, keď som zrazu mala mokré nohavice. Až po chvíli mi došlo, čo sa vlastne stalo. Praskla mi voda a ja som začínala rodiť. Chytila ma jemná panika, pretože som sa bála a nechcela som byť na to sama. Ale Erika (jedna z kamarátiek) bola pohotová, hneď mi zaobstarala odvoz do nemocnice a spolu to so mnou odtrpela a bola mi oporou po celý pôrod. A keď som po prvý krát počula vetu:,, Máte krásneho syna.´´  Nevedela som, čo mám urobiť skôr. Či plakať od radosti alebo sa smiať. Bol taký malinky, krehúčky a len môj. ,,Samko, anjelik.´´ boli prvé slová, ktoré som mu povedala.

Stal sa stredobodom môjho života. Už som neriešila One Direction ani nič s nimi spojené....ale ako začal rásť a začali sa jeho rysy prejavovať staré rany sa otvárali. Mal tváričku ako Louis. A aj oči mal po ňom. Dúfala som, že sa mu ešte zmenia, ale nezmenili. Niekedy pohľad na neho tak neskutočne bolel, pretože som v ňom videla Louisa. Snažila som sa na to nemyslieť, ale bol to jeho syn a tým sa neokalmem.