Make me smile II. -4

Ďakujem zlatíčka :* :* :* ...som strašne rada, že sa vám páči pokračovanie. :D Mrzí ma, že to tu pridávam s dosť veľkým odstupom...ale asi to poznáte, sú prázdniny a niekedy neviem kde mi hlava stojí :D ...ale ďakujem za vaše komentáre a stálu návštevnosť :D nechajte sa prekvapiť a príjemné čítanie :D :* .... Bajuš :)

Zazvonil telefón. ,,Boli tu. Hľadali ťa. Neboj sa, nič som im nepovedala. Len to, na čom sme sa dohodli.´´ Počula som v telefóne mamin hlas. Až vtedy som si vydýchla. Celý víkend som tŕpla, pretože som sa bála, že sa tu objavia. S mamou sme sa dohodli, že ak prídu k nám domov povedia im, že som odišla študovať do zahraničia. Presnejšie do Talianska. A že som skončila so starým životom, že s nimi už nechcem mať nič spoločné. Bolo to až moc kruté, ale bol to jediný spôsob ako ich donútiť na mňa zabudbúť. A plán vyšiel. Sadla som si na hojdačku na záhradu a začala nad tým všetkym rozmýšľať. Zrazu som si už nebola istá, či to čo som spravila bolo správne. Odrazu som zatúžila po stretnutí. Začali mi chýbať tie časy, keď dme boli spolu všetci. Keby som ich videla aspoň z dialky.... No, kvôli tomu čo som práve spravila sa zejme už nikdy viac nestretneme. Zahnala som slzy a všetky spomienky a začala si užívať posledné chvíle v tomto krásnom meste.

Čas bežal a ja som sa hneď po návrate z Oravy začala učiť na bakalárku a všetky skúšky čo ma čakali. Naveľa, naveľa som tp nejak zvládla. Doteraz nechápem ako, pretože som bola taká vystresovaná že si niekedy myslím, že ma nechali prejsť len z ľútosti. Ale hrdá som vychádzala z budovy univerzity pred ktorou ma čakali naši....ako darček som od nich dostala auto. Nie, nepredstavujte si nejaké nablískané luxusné auto, ktoré na mňa čakalo. Keďže som mala Samka bolo nemyslitelné chodiť bez auta. Trebalo ísť k doktorovi, na nákup či na víkend domov. S malým dieťaťom sa to nedalo ísť cez celé mesto autobusmi. A tak mi naši prispeli na auto. Je to obyčajné, ojazdené auto z bazaru ale mne to stačilo.
Sedela som na pohovke. Samko už spinkal a ja som si dorábala posledné veci do školy a popíjala pri tom vínko. ,,Prečo všetky deti majú ocka a ja nie...´´ ozvalo sa spoza mňa až ma trhlo. Tejto otázky som sa bála. bála som sa toho, keď príde. Nevedela som na ňu odpovedať. Zrazu som mala v ústach sucho a na hrudi nepríjemný tlak. Kývla som na Samka, aby prišiel ku mne. Sadol si mi na kolená a smutne sa na mňa pozrel. ,,Vieš, niektorí ockovia nie sú takí super akoby sme chceli. Musia veľa pracovať, cestovať....a niekedy tieto veci majú radšej ako svoje rodiny.....´´ V hlave som mala úplne vygumované, ani som poriadne nevedela čo rozprávam. Hovorila som prvé, čo mi napadlo. ,,Takže ocko ma nemá rád?´´ so slzami v očiach sa na mňa pozrel. ....och zlatko, on o tebe ani neviem. Keby o tebe vedel miloval by ťa najviac na svete....

... ,,Zlatko má ťa rád, ale....ono je to zložité. Nechcem zaťažovať tvoju hlávku. Raz ti to všetko vysvetlím. Ľúbim ťa. Najviac na svete chrobáčik.´´ Tuho som ho objala a zadržiavala slzy. Keď som malého uložila a potom si ľahla aj ja spustila som plač, ktorý som sa snažila tlmiť tým, že som si pritisla vankúš na tvár.  Vidíš Beta?! Bolo ti to treba? O čo ti išli?! Veď Louis ťa miloval. Rozišiel sa pre teba s El. Tak čo si zas vymýšľala? Prečo si mu to nepovedala? Toto si chcela? Pripraviť dieťa o otca?! Trápiť to? Skvelé, môžeš si blahoželať!!! ....nadávala som si v duchu. Chcem to vrátiť späť. Chcem jeho späť. Kiežby sa dal vrátiť čas. Louis, potrebujem ťa. Milujem ťa.....