Make me smile II. -13

Po niekoľkých desiatkach hodín cestovania som konečne vystúpil na Bratislavskom letisku. Bolo to také zvláštne. Vždy keď sme boli niekde na letisku, tak tam bolo kopu dievčat, ktoré na nás čakali a kričali. Ale tu nič. Nik o mňa ani len nezakopol. Dokonca mi ešte jeden pán aj vynadal. Prechádzal som cez halu a on telefonoval samozrejme, že hlava sklonená tak ma nemohol vidieť. Vrazil do mňa. Bola to jasná jeho chyba. Ale na mňa nakričal, pripadal som si pri ňom ako malý fagan. Ešteže som mu nerozumel. Potom som nasadol do taxíka a podal šoférovi lístok s adresou, ktorý som mal prilepený na časopise. Šofér na mňa niečo prehovoril, ale nič som mu nerozumel. : ,,I don´t understand you.´´ odpovedal som. Šofér sa ku mne otočil a nadvihol si okuliare a prehovoril na mňa po anglicky. Bol to taký príjemný pán asi okolo 40. Povedal mi, že je to dosť ďaleko, cesta bude trvať okolo 2 hodín a vraj to bude stáť majlant. ,,Na cene mi nezáleží, len ma tam prosím dovezte.´´ povedal som. Neprešiel som sem taký kus len preto, aby mi niekto povedal, že ma tam nedovezie lebo je to ďaleko a bude to drahé. Pohodlne som sa uvelebil do sedadla a započúval sa do hudby, ktorá hrala z rádia. Slovám som nerozumel ale prízvuk bol podobný ako keď niekedy Betka niečo povedala po slovensky. Asi je to slovenská pesnička. Bola chytľavá, potichu som si pohmkoval. Asi som zaspal, pretože som sa zobudil na hlas vodiča. ,,Pane, pane. Vstávajte sme tu.´´ Pretrel som si oči a poobzeral som si okolie ešte z bezpečia auta. Zrazu to všetko bolo skutočné, reálne. Stál som pred jej bytom. Šofér ukázal prstom na jeden z vchodov . Pochopil som. Otvoril som dvere a spolu so šoférom som vystúpil. Chcel mi začať vyťahovať veci z kufru, keď som ho zastavil. ,,Nie, počkajte. Mohli by ste tu na mňa počkať? Tak nanajvýš hodinku?´´ keď som to povedať len zdvihol obočie. ,,Samozrejme vám to všetko zaplatím. Ale, myslím si, že prídem aj tak skôr.´´ povedal som a obzrel sa smerom ku budove. Tam niekde je. ....Šofér len ticho prikývol. Nadýchol som sa a opatrne vyšiel k budove. ,,Veľa šťastia. Budem držať palce.´´ Ozvalo sa za mnou. Otočil som sa. Šofér stál opretý o auto a priateľsky sa na mňa usmieval. Dodalo mi to odvahu. Prišiel som ku vchodu. na zvončeku bolo naozaj napísané jej meno. A teraz čo? zazvoním jej? Ako som tak premýšľal ako sa dostať dnu otvorili sa dvere. Od ľaku som nadskočil.  Von vyšla postaršie pani spolu so svojou čivavou, ktorá na mňa štekala ako divá. Prešmykol som sa dnu a stúpal po schodoch na jej poschodie. Stál som pred dverami a rozmýšľal, či tu vlastne mám byť. Veď ja som na neho úplne zabudol. Peter. Čo teraz? Už môžu byť aj zosobášený. Nie, to by mala jeho priezvisko. Tak, ale čo keď spolu žiju? Čo jej povie a jemu? Toto vôbec nebol dobrý nápad. Otočil sa na päte a začal schádzať schody späť dole, keď tu sa zastavil. Nemeral som sem predsa toľkú cestu preto, aby som sa rpi dverách otočil a ušiel ako zbabelec. Nič nemôžem stratiť, môžem len získať. Vybehol som po schodoch späť k jej dverám a zazvonil som. Natešený som stál pred dverami a narýchlo premýšľal čo jej poviem, ale nič sa nedialo. Nik neotváral. Tak zazvonil znova a znova. Nič. Asi nieje doma. Tak predsa to bolo zbytočné. Pomaly začal schádzať dole po schodoch. Bol ešte viac sklamaný, ako keby ho  vyhodila. Chce ju vidieť, aspoň na chvíľku ...Zrazu okolo neho prebehlo dieťa, ktoré niečo vykrikovalo. Otočil sa za ním, keď chlapec vybehol až na posledný schod začal víťazne skákať. Louis sa zasmial. A v tom mu pri uchu zaštebotal ten krásny hlas, ktorý by rozpoznal kedykoľvek. Otočil sa a hľadel do toho mora čokolády. Dokonale sa topil .....