Make me smile II. -11

LOUIS
Liam pred chvíľou odišiel a nechal mi tu kopec papierov, na ktorých boli popísané nové texty. Celú noc a celý deň sme nad tým strávili. Momentálne sa toto stalo mojím zmyslom života.Kapela. Vkladám do nej všetko. Kým si ostatní užívajú radovánky, ja sa venujem fanúšikom a kapele. Nezazlievam im to .Ale už sa pár krát stalo, že som v sebe pocítil pri pohľade na nich zvláštny pocit. Nechcel som si to priznať, ale bola to žiarlivosť. S Liamom sme si teraz viac než blízky. Obaja prežívame ten istý osud. CHalani, teda až na Nialla, o tom s Betkou nevedia. A vzhľadom na to, že sa už nikdy nestretneme ani nemusia vedieť. S kopou papierov som si sadol ku klavíru a začal skladať.

Niekto zaklopal. ,, Je otvorené!´´ zakričal som. Nechcelo sa mi vstávať. Do miestnosti vošla El. ,,Ahoj, už si sa vrátila? Ako bolo v Miláne.´´ Spýtal som sa s prekvapeným výrazom, pretože som si myslel že jej tá cesta bude trvať dlhšie. ,,Bolo....Fajn.´´ povedala so zvláštnym pohľadom. Nepáčil sa mi. Zamračil som sa pri tom, ako som si od nej bral hŕbu časopisov. ,,Čo to je?´´ ,,Darček.´´ povedala s úsmevom otočila sa a odišla. Zrejme do izby. Bývam tu sám, hoc by tu mohlo bývať aj osem ľudí. Je tu kopec hosťovských izieb a sem- tam (ako teraz El) tu niekto prespí. Zamyslene som sa pozrel na to, čo malo predstavovať darček. 

Bola to obyčajná hŕba časopisov rozdielna iba tým, že na jednom z nich bol prilepený nejaký popísaný papierik. Pekný vtip. Odhodil som ich na stolík a vrátil sa k svojej práci. No po chvíli mi to nedalo a pozrel som sa na ne opäť. Jeden som si vzal do rúk a začal ho skúmať. No, titulke som vôbec nerozumel. Bol v inom jazyku. A nebola to taliančina.... Táákže, nebola  Taliansku? A tá osoba, čo tam bola s ňou. Mala okuliare a vlasy cez tvár. Niečo mi hovorila ale nevedel som si spomenúť. Na rukách držala dieťa, ktorému nebolo vidno do tváre pretože ju mal otočenú dozadu. Pozrel som si ďalší časopis a ďalší. Až....,,Nie, to nieje pravda.´´ povedal som nahlas a časopis hodil na zem. Postavil som sa a začal prechádzať po miestnosti ako sup. Stále som sa ale jedným okom pozeral na časopisy. Nakoniec som to nezvládol a išiel si naliať jedného´´frťana´´, ktorého som do seba obrátil akoby nič. A potom ďalšieho a ďalšieho. Vzal som jeden z časopisov a vybehol po schodoch na poschodie. Bez zaklopania som vtrhol do hosťovskej izby, kde sa svietilo.  ,,Heej!! Čo tu chceš?! Ak nevidíš, tak sa prezliekam!´´ ,,To mi je teraz jedno! Odkiaľ sú tie fotky?! Kde si v skutočnosti bola?! a hlavne: S KÝM!!!´´ ,,Podľa toho, ako si nahnevaný usudzujem, že odpovede na svoje otázky vieš. Tak načo si tu?!´´ usmiala sa na mňa. Presne toto chcela, mrška! ,,Odpovedz mi El!´´ ,,Louis, choď dole a zamysli sa nad tým. Pomohla som ti viac než dosť. Teraz je to na tebe.´´ Usmiala sa na mňa a vyhnala ma z izby.A ja som si frustrovaný sadol v obývačke na pohovku a všade okolo seba rozložil tie časopisy. V ruke som nedržal pohár s alkoholom ale fľašu s alkoholom. Pohár by mi v tejto situácii nepomohol. Ani neviem koľko som tam takto sedel. Každý časopis som si pozrel minimálne päť-krát. Naozaj je to ona??? Myslel som si, že sa z môjho života vytratila úplne. Ale teraz sa vrátila. Prečo?! Nakoniec mi pohľad ostal visieť na časopise, ktorý bol obohatený papierikom. Žeby to bola jej adresa?