Make me smile II.- 15

Louis sa zmätene poobzeral okolo seba, ale Betka tam už nebola. Už dávno tam nebola. Bola v bezpečí svojho bytu, kde sa pustila do hysterického plaču. Zamkla sa v izbe, aby ju nik nevidel a nepočul. Svoje vzlyky tlmila perinou,. ktorú na seba tlačila. Akoby tým chcela vytlačiť bolesť, temnotu a beznádej, ktorá v nej bola. Už to nezvládala. Už nemala síl s tým bojovať.
Louis bezmyšlienkovo kráčal po ulici. Sám nevedel kam by šiel, keby na neho nezakričal známy hlas. Potočil hlavu a uvidel známu tvár. Taxikár sa vykláňal z okna svojho auta. Nepohol sa ani o meter. Louis na neho skoro zabudol. ,,Asi to nedopadlo moc ružovo, že?´´ spýtal sa miernym hlasom a chápavo sa na neho pozeral. Louis len prikývol a nasadol na zadné sedadlo. Hlavu si oprel o okienko. ,,Nebojte sa, ono sa to urovná. Ak ste si súdení, tak k sebe cestu nájdete.´´ usmial sa. Louis musel uznať, že niečo na tom pravdy je. Odlúčili sa, keď sa Betka vrátila sem ale cestu k sebe našli. Teraz. Aj keď to tak momentálne nevyzeralo. ,,Kam to bude?´´ Louis lem mykol plecami. To bola tá najposlednejšia vec, na ktorú myslel. ,,Máte niekde rezervovanú izbu?´´ ,,Nie. Nechám to na vás. Kam ma doveziete tam budem.´´ Šofér len prikývol a ďalej sa sústredil na cestu. Louis si pomaly časť po časti odznova premietal stretnutie s Betkou. Jej gestá, mimika.... Uvedomil si, že prvý krát ju videl tak nahnevanú. To ako šľahal oheň z očí a ako zatínala sánku a päste, keď hovoril o Petrovi. Cítil sa ako úbožiak. Ako mohol niečo také na neho povedať? Podľa toho, čo mala v očiach si toho musela prejsť dosť. Smrť muža a potom vychovávať dieťa sama, do toho škola, práca a domácnosť. Viac než dosť.
Ale aj tak Petrovi neodpustí to, že mu ju zobral. Že majú spolu dieťa. A teraz to, že kvôli sa musí tak trápiť. Keby bola vtedy ostala s Louisom v Londýne. Všetko by bolo inak.
Zavrel oči a smažil sa aspoň na chvíľu vymazať všetko z hlavy. Mal pocit, že mu praskne. Ale márne. Bolo to, akoby v telke vypol zvuk. Jej hlas už nepočul, ale jej tvár mal stále pred očami. Tvár s bolesťou vyrytou hlboko. Chcel k nej prísť a len ju objať, dať jej pocit, že je chránená. Že jej už nik neublíži. Ale okolo nej bola hlboka priepasť, ktorú nevedel ako prekonať. Nechcela si k sebe nikoho pustiť. Bála sa bolesti, ktorú by jej mohli ostatní spôsobiť. Dvoch ľudí si k sebe tak blízko pustila. A obaja jej na srdci nechali hlboké jazvy. Jeden jej zomrel v náručí a druhý dal presnosť svojej kariére a inému dievčaťu. Ľudia sú sebeckí. Všetci rozmýšľajú len akoby si nahrabali pre sebe, ako by len vyciciavali ostatných. Nikto nevie dávať.
Auto zastalo a Louis otvoril oči. Poobzeral sa. Stáli pred malým ale pekným hotelíkom. ,,Tu budete v bezpečí. Žiadny paparazzi vás tu otravovať nebudú.´´ Otočil sa na neho šofér. Louis len ďakovne prikývol a vyťahoval peňaženku. Vytiahol odtiaľ dve tisíc eúr a podával ich šoférovi. ,,Koľko som vád dlžný?´´ Keď šofér uvidel sumu, ktorú Louis držal v ruke vyvalil oči a začal krútiť hlavou. ,,Nie, nie. To je príliš veľa. Mne stačí len päťstorvka.´´ ,,Bláznite? Viezli ste ma z letiska až sem, tu ste ma čakali dve hodiny a potom ma viezli sem ku hoteli. Zabili ste so mnou celý deň. Som vám dlžný určite ešte viac. Otvoril znovu peňaženku a vytiahol odtiaľ ďalšie dve tisícky a spolu všetky bankovky podávala šoférovi. ten začal odmietavo krútiť hlavou a tak ich Louis pustil na sedadlo spolujazdca a začal vystupovať. ,,peniaze pre neho neboli problém. Mal ich viac než dosť. Takto aspoň poslúžia niekomu inému.´´  Vytiahol si tašky z kufra, keď za ním prišiel šofér. ,,To ste nemuseli...´´ ,,Nech vám poslúžia.´´ Usmial sa na neho Louis. Šofér mu len podal zložený lístoček, nasadol do auta a s pozdravom odišiel. Louis si lístok strčil do vrecka a pobral sa dovnútra. Po tom, čo ho zaviedli do jeho izby si zložil veci a sadol si do kresla odkiaľ mal krásny výhľad na hory a lúky. Podoprel si hlavu a začal rozmýšľať o Betkiných slovách. Nedalo mu to a stále dokola-dokola o tom premýšľal : Peťo je mŕtvy. Nemohla som ho opustiť a nechať s tým bojovať samého. A neklamala som ti. Milovala som ťa! Bol si môj prvý a jediný. Tebe som dala srdce až k nohám..... V šiestich vetách bolo tak veľa otáznikov. Louis sa postavil a rýchlo si to zapísal na papier. Nechať ho s tým bojovať? A s čím? Milovala som ťa! Prečo minulý čas? Už ku mne nič necíti? Absolútne nič?  Chytil si tvár, kde sa pekne rysovala odtlačka jej ruky. Teraz už cíti, ale asi len nenávisť. Bol si môj prvý a jediný. Tebe som dala srdce až k nohám.... A čo do frasa má zas toto znamenať?! Kto sa má v tých babských šifrách vyznať? Bezmocne sa hodil do kresla.....